Predstavujeme ďalšieho z finalistov Ceny Oskára Čepana – Martina Kochana, ktorého fascinuje napríklad aj zatepľovanie panelákov.
Má rád humor aj banality a nevýhodám dáva pozíciu predností. Spája to všetko dohromady a niekedy to vyzerá, že sa len tak baví a popri tom baví aj ostatných. Nielen v galérii, ale najmä na uliciach, na sídliskách aj na Facebooku.
V skutočnosti to má Martin Kochan, finalista Ceny Oskára Čepana, veľmi dobre premyslené a aj humor používa najmä ako jeden z nástrojov, ako „čosi povedať a nezblázniť sa z toho“.
„Dnes je už predsa smiešne, ak nejaký sochár robí zo svojej sochy niečo božské, nedotknuteľné. Ale napokon – to, čo ja nazývam sochou, vôbec nemusí byť to tradičné – z masy vytesané teleso. Môže to byť aj samolepka. Na mieste, kam ju nalepím, však musí dávať význam,“ hovorí.
Pozrite si videoprofil Martina Kochana na Artyčok.TV ››
Zateplenie zastávky (2014) – Martin Kochan v rámci projektu Stops zateplil jednu zo zastávok MHD v Bratislave. Cynicky reaguje na zmysel platenej práce vytvorením nezmyselnej nadpráce a zároveň odhaľuje bežne skrytú „maľbu“ vytvorenú lepením izolačného materiálu.
Panelákové dieťa
Fakty
Cena Oskára Čepana
2014
ocenenie pre mladých umelcov do 35 rokov, ktoré u nás v rôznych podobách funguje od roku 1996
finalistami aktuálneho ročníka sú: Jana Kapelová, Jaroslav Kyša, Martin Kochan a Matěj Smetana,
inalisti sa predstavia spoločnou výstavou v žilinskej Novej synagóge 16. októbra,
víťaza sa dozvieme na slávnostnom ceremoniáli 24. októbra.
www.oskarcepan.sk
Žiadna zázračná formulka na úspešné dielo však podľa neho neexistuje. „Umelec musí mať čo najširší prehľad nielen v umení, ale aj v politike, sociológii či filozofii a musí vedieť dávať veci do súvislostí,“ hovorí Kochan. „Jeho dielo nemusí byť originálne ani príliš prešpekulované, nemala by mu však chýbať energia autora, ktorý ho vytvoril.“
Aj preto sa venuje veciam, ktoré ho zaujímajú a ktoré sa ho bezprostredne dotýkajú – napríklad panelákom. Od detstva žije na trnavskom sídlisku a hoci sa tam kedysi nerád vracal, lebo výhľad z detskej izby nestál za veľa, nepovažuje to za traumu, skôr naopak.
„Často čerpám z paradoxov – niečo obdivujem a zároveň to neznášam. Viac ako vyhranený názor však u mňa napokon víťazí poetika samotného problému,“ hovorí.nielen v umení, ale aj v politike, sociológii či filozofii a musí vedieť dávať veci do súvislostí,“ hovorí Kochan. „Jeho dielo nemusí byť originálne ani príliš prešpekulované, nemala by mu však chýbať energia autora, ktorý ho vytvoril.“
S panelákmi, pochopiteľne, súvisí aj téma zatepľovania, ktorá ho fascinuje, nedávno dokonca zateplil zastávku električky. „Niektorí umelci zatepľovaním opovrhujú, ale mne sa zdá, že je to super, že toto je tá prvá skutočná avantgarda, čo sem prišla – stačí sa pozrieť na tú geometriu a farby – toto treba fotiť a dávať do katalógov ako súčasnú maľbu,“ hovorí s ironickým úsmevom.
Zatepľovanie očami Martina Kochana. Pozrite si reportáž z výstavy v Žiline>>
Do ulíc
O trochu vážnejší je vtedy, keď rozpráva o verejnom priestore, kde by podľa neho malo byť vidno to najlepšie, čo dnes vzniká vrátane umenia. „Každá éra vytvorila identitu ulice, ibaže to, čo sa objavuje u nás vo verejnom priestore po roku 1989, sú najmä politici a reklamy. Umelci ostali segregovaní ako nejaká neprispôsobivá vrstva vnútri galérií. Páčilo by sa mi, keby bolo v uliciach viac umenia a menej bilbordov, keby mali ďalšie generácie čo zdediť,“ hovorí Kochan.
Dôvodom, že sa tak nedeje, je podľa neho najmä fakt, že „vizuálny majetok“ dneška nevytvárajú elity, že tých skutočne dôležitých ľudí v uliciach nevidno. „To je hlavná téma, s ktorou pracujem. Mám totiž pocit, že nevytvárame vlastnú vizualitu, ale dovážame ju. Rovnako, ako dovážame predžuté politické systémy, riešenia a nesnažíme sa pátrať po vlastnej definícii pravdy a slobody.“
Antimonument – reakcia na nový pamätník, ktorý pribudol v centre Trnavy. Čítajte viac >>
Sloboda v koši
Práve so slobodou pracuje aj azda najznámejší smetný kôš na Slovensku – Horiaci smetiak – monument slobody, ktorý Kochan urobil pred dvoma rokmi pre košickú Bielu noc. Ľudia mohli klasický plechový smetiak na kolieskach, z ktorého vychádza svietidlo v podobe ohňa ako zo Sochy slobody, odtiahnuť, kam chceli.
„Horiaci smetiak je znakom rebélie, slúži ako barikáda počas demonštrácií,“ hovorí autor. V tomto prípade sa z neho stal flexibilný monument, ktorý môže symbolizovať tichý vzdor, ale zároveň aj kritiku sveta zameraného na spotrebu a konzum.
„Každým dielom otváram špecifický problém, ale dôležité je, aby dielo dokázalo hovoriť aj o širších súvislostiach a malo viac významových rovín,“ hovorí Kochan.
Priznáva, že jeho dielam sa dá ťažko dať jedna nálepka. „Časť mojej tvorby je analytická, koncepčná, druhá časť je freestylová, uvoľnená – je rozbitá a bastardná. Môj pohľad na výtvarné umenie je v rovine hľadania pravdy. Keď pracujem, zažívam pocit absolútnej slobody – je to pre mňa moment, keď sa začína život, adrenalín, zábava, keď cítim nadhľad nad vecami – keď prestanem vnímať seba a ostatných, ale stávam sa súčasťou problému, ktorý riešim.“
Horiaci smetiak - monument slobody.
