Keď ho človek počúva, všetko vyzerá úplne prirodzene a jednoducho. Ešte je tínedžerom a už má taký životopis, aký sa nepodarí iným za celý život. Na najslávnejší svetový džezový festival ho pozval legendárny americký producent Quincy Jones, ktorý ho dnes zastupuje, jeden z top svetových gitaristov George Benson si ho zobral na turné, vydal album v jednom z najprestížnejších vydavateľstiev.
ANDREAS VARADY už je jednoducho v prvej džezovej lige a nás to môže tešiť dvojnásobne, lebo pochádza zo Slovenska. V sobotu 11. októbra ho čaká koncert v bratislavskom klube Ateliér Babylon.
Chystáte sa na slovenskú premiéru alebo ste tu už niekedy hrali?
„Už som hral na Slovensku, ale dávno a nikdy nie v Bratislave. Bude to super, už sa neviem dočkať. Zahráme veci z môjho albumu, ktorý vyšiel v lete aj rôzne iné skladby. Chceme si to čo najviac užiť a zabaviť seba aj všetkých divákov.“
Na basgitaru hrá otec, na bicie brat, je to vlastne rodinný večierok s prítomnosťou divákov. Ako dlho už spolu hrávate?
„Práveže nie dlho. S otcom hrávame odmalička, ale brat začal s bicími až keď mal osem rokov. Takže koncertovať s nami začal, keď mal okolo jedenásť, dnes má dvanásť. Hrá sa mi s nimi veľmi dobre, ale hrávam aj s inými muzikantmi v najrôznejších obsadeniach – od klavíra po dychy. Podľa toho, kto má práve čas a chuť.“
Väčšina detí začína s klasikou alebo skúšajú hrať popové či rockové pesničky. Ako ste sa dostali k džezu?
„Keď som bol malý, asi štvorročný, prišlo to úplne samozrejme. Hudba u nás znela vždy, otec ma ako muzikant začal učiť a dal mi prvý nástroj. Nikdy som nemal žiadneho iného učiteľa, ale otec vlastne nebol žiadnym typickým učiteľom, skôr mi ukazoval veci, púšťal hudbu a najmä sme čo najviac spolu hrali. Počúval som veľa albumov, ktoré máme doma a veľmi ma očarili – napríklad John Coltrane, Miles Davis, Charlie Parker, George Benson a mnohých ďalších.“
Bolo to tak, že keď ste mali v rukách gitaru, všetko išlo rýchlo a bez problémov? Žiadny dril s hmatníkom, iba zábava?
„Nie, naozaj som nikdy nevnímal nejaké problémy. Išlo to podobne ako teraz vidím na svojom bratovi. Keď mal osem, sadol si za bicie a jednoducho začal hrať. Samozrejme, nehral od začiatku ako profesionál, ale bolo jasné, že v sebe niečo má. Máme doma klavír a on doň stále búšil, takže otec usúdil, že mu radšej kúpi bubny. Asi už vtedy začal plánovať, že raz budeme rodinné trio (smiech).“
Takže nikdy ste nerozmýšľali, že by ste sa venovali niečomu inému než hudbe?
„Od prvého dňa bol pre mňa všade okolo džez. Moji rodičia ho milujú, rovnako majú radi aj hiphop a ja to mám rovnako. To sú pre nás dva najzásadnejšie hudobné žánre. Keď vyrastáte v takom prostredí, nemôže vás to neovplyvniť.“
A neľutovali ste, že musíte cvičiť doma, kým rovesníci sa vonku hrajú?
