Román, to nie je správne označenie pre moje knihy. Sú to skôr také zasnívania, hovorí francúzsky spisovateľ Patrick Modiano
„Patrick Modiano sa narodil v roku 1947 v Paríži,“ bolo napísané na obálke jeho debutovej knihy La Place de l’Étoile z roku 1968. Francúzsky časopis L’Express píše, že v tej vete sú tri nepravdivé informácie.
Držiteľ tohtoročnej Nobelovej ceny za literatúru nie je veľký románový fantasta, ale presné údaje nie sú tým, čo ho v živote najviac dráždi a vzrušuje.
Nemusel byť presný
Modiano sa volá Jean, Patrick je až jeho druhé meno. Narodil sa v Boulogne – Billancourt a o dva roky skôr, ako bývalo roky zapísané v jeho dokladoch. Nepresnosť, či drobné zavádzanie vysvetľoval tým, že chcel aspoň takto nejako zhmotňovať spomienku na svojho mladšieho brata, ktorý sa v roku 1947 narodil a ako desaťročný zomrel.
Druhým dôvodom bolo, že tým popieral to, že sa narodil v čase, keď jeho krajina ešte znášala stopy nacistickej okupácie. A on tým nechcel byť poznačený. Hoci...
Hoci v debute písal práve o tom. Otvoril tému, ktorá bola vo Francúzsku dlho tabuizovaná a písal o tom, ako historické udalosti a vysoké politické rozhodnutia zasahovali do života jeho rodiny, susedov, známych, neznámych. Akurát si našiel spôsob, aby pri tom opisovaní a spomínaní nemusel byť presný.
„Starnem a vďaka nazbieranému prežitému času sa na svet môžem pozerať zo širšej perspektívy. Charakter spomienok sa mi však pritom nezmenil. Nepamätám si ani tak presné udalosti, pamätám si skôr tieň, ktorý na nás vrhali a čo pre nás znamenali,“ hovoril minulý týždeň v relácii La grande librerie (Veľké kníhkupectvo) na France 5.
Tak ako Hitchcock
Pomohol si pritom príkladom s Alfredom Hitchcockom. Ten keď mal štyri roky, dostal od otca úlohu, aby zaniesol list na londýnsku policajnú stanicu. Prítomný policajt mu zakázal štyri hodiny odísť a nakoniec mu so vztýčeným prstom povedal: Sem sa dostaneš, keď budeš zlý.
„Táto drobná historka poznačila celý jeho filmársky štýl. Možno, že v skutočnosti to bol neškodný a nevýrazný rozhovor, jemu však vtedy pripadal inak,“ povedal Modiano.
Dôležitejšia ako fakt je spomienka, také niečo sa píše aj v hodnotení poroty, ktorá mu Nobelovu cenu dala. Vybrala si ho za „umenie pracovať so spomienkou, ktorou vyvoláva tie najneuchopiteľnejšie ľudské osudy a odhaľuje svet počas okupácie.“
V roku 1978 dostal Goncourtovu cenu. Akurát mu vyšiel román Rue des boutiques obscures, ale to ocenenie sa vraj týkalo celej jeho dovtedajšej tvorby. K nej už patrila Livret de famille – Rodinná knižočka, ktorú napísal po tom, ako šiel na matriku zapísať dcérku, vedomý si toho, že má práve možnosť začať zaznamenávať jej život.
Keď ho zaujal príbeh o stratených fotkách z archívu agentúry Magnum, neskôr pribudol román Chien de printemps. Keď našiel starý inzerát pátrajúci po zmiznutom židovskom dievčati, vznikla Dora Bruderová. Accident nocturne je reakciou na nevymazateľnú vôňu éteru, ktorú pocítil v nemocnici, keď ho raz v detstve zrazilo auto a Rodokmeň je takmer autobiografickou knihou o spomienkach, od ktorých by sa rád dištancoval.
Ozve sa niekto?
Proti rozhodnutiu Švédskej kráľovskej akadémie sa dá možno namietať, že spisovateľov ako Modiano je dnes vo francúzskej literatúre viac. Nie je zrovna určovateľom spoločenského diskurzu, nepatrí medzi najviditeľnejších, čas trávi doma, medzi vysokými stenami lemovanými knižnicou až po strop.
Minulý týždeň mu vyšla nová kniha Pour que tu ne te perdes pas dans le quartier (Aby si sa v štvrti nestratil). Ako inak, je vraj cestou do spisovateľovej minulosti, hľadaním ľudí, ktorí by mohli jeho život ozrejmiť, pripomenúť mu, čo si nevšimol.
Keď ju písal, mal poruke otvorený telefónny zoznam, z ktorého vyberal skutočné mená, čísla a názvy ulíc. „Niektorí už možno nežijú, ale niektorí sa mi možno ozvú, ak sa v knihe nájdu. Bude to pre mňa prejav života,“ hovoril v televíznej relácii. „Preto vlastne píšem, že niekoho takto objavím. A keď sa nik neprihlási, musím začať znovu, s novou knihou.“
