Kniha korešpondencie členov skupiny Osamelí bežci Ivana Štrpku, Petra Repku a Ivana Laučíka núka aj básne, kresby a iné cenné dokumenty.
Osamelí bežci sú ojedinelým fenoménom aj v európskom meradle. Bolo to / je to nielen básnické zoskupenie troch výrazných autorov, ale aj desiatky rokov trvajúce priateľstvo, súdrženstvo, permanentná poetická interaktivita, pulzovanie na diaľku blízkych myslí. A výnimočná je aj dokumentácia tejto pulzácie, ktorú už niekoľko rokov vyvíja Oleg Pastier. Publikovaním najmä ich korešpondencie vytvára akúsi „letter history“, v ktorej je zakódovaná celá jedna epocha, literárna aj spoločenská. Ďalší zväzok tejto (zatiaľ) trilógie vychádza pod názvom Poker s kockami ľadu vo vydavateľstve F.R.& G.
Je to opäť tučný, sýty knižný snop, v ktorom sú zlisované básne, kresby, faksimile, priložený manifest, ale najmä listová korešpondencia prúdiaca medzi Ivanom Laučíkom (Liptovský Mikuláš, sporadicky aj inde), Petrom Repkom (vtedy Západné Nemecko, ale aj širší svet) a Ivanom Štrpkom (väčšinou Bratislava, ale aj výjazdy inam). Listy sú označené malými šípkami, aby bolo zreteľné, od koho ku komu smerujú. Kvantitatívne najviac prevažujú šípky od Laučíka k ďalším adresátom. Vypovedá to veľa nielen o jeho túžbe zdieľať svoj svet s inými, ale aj o jeho nesmiernej sociálnej samote v bydlisku: „Listy sú naozaj dobré, ale stretnutie je ešte lepšie. Nielen preto, že sa dajú položiť niektoré otázky, ale aj preto, že niektoré sa nemusia položiť.“
Na obálke tejto knihy sa už tradične zjavuje motív chlapčenskej partie (akoby Rýchle šípy, ktoré stratili štvrtého člena). A naozaj: Osamelí bežci boli chlapčenskou alianciou, sprisahanectvom na celý život. Rozumeli si posunkami, tajnou rečou, kódmi a znakmi, ktoré cudzí nerozšifroval. Keď píše jeden jednému, oslovuje ho kamaráde, keď píše jeden ďalším dvom, nazýva ich deti. Ako si s istým dojatím nespomenúť na Krista a jeho hŕstku apoštolov.
Ako správni sprisahanci sú k sebe priateľskí, až zhovievaví, to len na cudzích mimo svojho okruhu, či sú to neporiadni vydavatelia alebo opitý kolega v klube, zahundrú a zaironizujú si. Ale aj tak najhoršia nadávka je „do r...!“ aj s tými troma bodkami.. Pomedzi správy o počasí v srdci zaznie takýto presný a diagnostický postreh: „Keď som prišiel na školskú správu, úradníčky boli vzrušené správou, že HAVEL chce otvoriť hranice s Poľskom. veď nás Poliaci vyžerú.“ (Laučík) Alebo: „Biblia má vyše tisíc strán. Katalóg Neckerman tiež.“ (Repka)
Štatisticky najzriedkavejším pisateľom listov je Ivan Štrpka. Ale jeho sporadické básne poskytujú šifry ako z manuskriptov starých čarodejov: „Holou rukou zaťatou hlboko vo vzduchu črtať / a vytesávať ľahučkú skladbu...“
„Potreboval som Vám napísať pár slov – hoci nesúvislých. Ľudia sú chorí. Bolí ich VŠETKO. Nevedia ešte pomenovať svoje trápenie. Z toho stavu vyplýva, že padajú do prázdna rôzne výkriky. Všetky strany majú rovnaký program. Málo hovoria o tom, AKO ho chcú dosiahnuť,“ napísal Ivan Laučík 18. februára 1990. Toto svedectvo – a mnohé iné – už nikto nevymaže, nezabudne, neprevráti, nesfalšuje. Kocky ľadu, tobôž keď sa s nimi hrá poker, sa rýchlo roztopia, ale svedectvá básnikov ostávajú.
