Digitálne umenie je rovnako silné ako tradičné médiá, hovorí o svojom obľúbenom diele japonského umelca Mária Rišková
Ryoji Ikeda je hudobník, nie však taký, ako si ho predstaví väčšina z nás. Jeho predstavenie Formula sa dá pokladať za koncert, ale tiež to nie je ten typ koncertu, pri ktorom sa na pódiu stretne minimálne interpret s hudobným nástrojom. Nástrojom Ryojiho Ikedu sú digitálne technológie. Pomocou nich tvorí zvuky aj obrazy a vytvára z nich nesmierne pôsobivé audiovizuálne predstavenia. Nestojí na pódiu, ale vzadu za divákmi a prostredníctvom precíznej práce s tmou, svetlom, tichom a hudbou sa pohráva s ich zmyslovým vnímaním.
Máriu Riškovú očaril tento japonský umelec, ktorého dnes radia k najvýznamnejším postavám nových médií, počas festivalu Ars Electronica v rakúskom Linzi. Ten už od roku 1979 predstavuje to najnovšie, čo na poli nových médií a digitálneho umenia vzniká.
„Bolo to v roku 2001. V tom čase som už poznala diela z oblasti nových médií, ale predstavenie Formula Ryojiho Ikedu bolo skutočne veľkolepé. Každé dielo, ktoré umelec vytvára, potrebuje konkrétne médium – maľbu, sochu, fotografiu – niečo má byť intímne, niečo realistické, niečo pôsobí na city. Toto bolo majestátne, mohutné, no nie prehnane bombastické a absolútne ma to zasiahlo,“ vysvetľuje Mária Rišková.
Nepúšťajte si to doma
Dielo, ktoré mám rada
Ryoji Ikeda: Formula
2000 – 2005
audiovizuálne predstavenie
Diváci festivalu sa usadili do veľkej konferenčnej sály, svetlá zhasli. „Najprv sme chvíľu sedeli v úplnej tme a tichu, iba celkom vzadu nad divákmi stála malá osvetlená postava – Ryojiho Ikedu. Potom sa na plátne pred nami začali z horného rohu vynárať malé svetelné body zanechávajúce čiary, ktoré vytvárali mriežku. Svetelné čiary sprevádzal monotónny zvuk. Tento úvod trval niekoľko minút a ja som tam sedela nepohnuto, úplne očarená celkovým efektom, aký to na mňa malo. Mala som pocit, akoby sa mi rozšírili zmysly, veľkoleposť zážitku v mojich predstavách dokonca znásobila plochu plátna aj množstvo ľudí, ktoré so mnou sedelo v hľadisku. Doteraz mám pocit, že ten priestor bol obrovský a divákov boli tisíce.“
Dielo Formula vzniklo v roku 2000 a počas piatich rokov sa menilo a vyvíjalo každým ďalším živým vystúpením. Dnes si poľahky nájdete na internete krátke ukážky aj takmer celé videá z predstavenia, no nemusí to mať rovnaký efekt, varuje Mária Rišková. „Ak si pustíte záznam, vôbec vás to nemusí zasiahnuť. Ide totiž o o celkovú výpravu a charakter, aký má dielo naživo.“
Aj to je možno jeden z dôvodov, pre ktoré sa aj dnes stále stretávame s predsudkami ohľadom vnímania nových médií. „Ľudia majú pocit, že je to neosobné, odťažité, že ich to nemôže zasiahnuť ako tradičné médiá alebo sa im, naopak, zdá, že to nie je umenie, veď dnes sú všade okolo nás nové technológie, pracujeme s tabletmi, smartfónmi, rozličnými aplikáciami. V tomto prípade však ide o hranicu v ich využití, ktorá stojí medzi tým, čo je ešte fascinujúce, majestátne – a čo je už megalomanské, cirkusové alebo naopak všedné,“ vysvetľuje.
Ryoji Ikeda: The Transfinite. Viac diel nájdete na oficiálnej stránke umelca.
Viac spojené s tradíciou, ako by sa zdalo
Pri sledovaní Formuly Ryojiho Ikedu si však Mária Rišková uvedomila ešte jednu dôležitú vec. „Vo výsledku ide najmä o efekt, ktorý sa umelcovi podarí dosiahnuť na diváka – a dnešní umelci vlastne stále nadväzujú a rozvíjajú to, čo tu bolo predtým. Akurát, že na to majú odlišné prostriedky,“ vysvetľuje.
Dnes sa napríklad v rámci nových médií často pracuje so svetlom – no svetlo je predsa jedným z najdôležitejších fenoménov umenia už po stáročia. Navyše, pre nové médiá je charakteristické i to, že vychádzajú z nových objavov na poli technológií a tie sú založené na výskume, na matematických a fyzikálnych zákonoch. „Ak má teda niekto pocit, že digitálne umenie je neprirodzené, umelé, nie je to tak, je prepojené s prírodou viac, ako sa zdá,“ prízvukuje Mária Rišková.
„Aj vďaka zážitku z Formuly Ryojiho Ikedu som dokázala pochopiť tieto vzťahy a to, ako dokáže dnešné umenie pracovať s tradíciou. Napokon som precítila i bázeň spojenú s umením. Ten pocit, keď človek zatají dych a v nemom úžase ticho načúva a sleduje, čo sa pred ním odohráva. Čosi podobné museli kedysi zažívať aj ľudia v katedrálach.“
