Kedy ste sa rozhodli pre čistý, prevažne geometrický maliarsky prejav?
Myslím si, že už na sklonku štúdií som začal robiť relatívne prísne veci, vtedy pre mňa boli najväčšou inšpiráciou, vzorom, vplyvy neo-geo z konca 80. rokov. Mal som pocit, že to nejako aktualizujem, čo nebola celkom pravda, len som používal ten jazyk. Obsahy se od tej doby posunuli inam, ale jazyk mi zrejme zostal.
Ako sa váš výraz mení v čase?
V priebehu času som začal viac pracovať s textom, predtým som nemal textové diela, bola to geometrická abstrakcia, nech to už znamená čokoľvek, len kontexty sa menili. Výstava v SODE je koncipovaná takmer výhradne z textových vecí. Okrem obrazov robím občas videá, médiá nie sú jednopohľadové, snažím sa striedať ich z rôznych dôvodov.
Z akých?
Niekedy mám pocit, že rôzne médiá sa môžu dopĺňať alebo vysvetľovať navzájom. Napríklad sa nepovažujem úplne za maliara, napriek tomu, že toto by sa dalo s ľahkou licenciou vysvetľovať ako maliarska výstava. Väčšina týchto obrazov má počiatok v počítači a finálne zhotovenie sa od počítačového predobrazu veľmi nelíši.
Keď sa nelíši, prečo sa rozhodnete, že to, čo vidíte na ploche, urobíte znovu napríklad akrylom?
No, to je celkom dôležitá otázka, na ktorú si vždy odpovedám trochu inak. Pre mňa je možno najdôležitejšie, že to nejakým spôsobom zrealizujem, či už maliarskym alebo iným, že je to nejaká voľba. Ponúka sa nevyčerpateľné množstvo variácií na danú tému, ale človek musí, čo je podľa mňa najväčšia dilema, akú umelec modernej doby rieši, zvoliť variant, ktorý považuje za najsprávnejší.
Čakala som, že poviete niečo v zmysle, že si tvorbu musíte odsedieť...
Do istej miery tam funguje to, že pri maľovaní sa kondenzuje čas, človek pri tom premýšľa určitým spôsobom, ale nepreceňoval by som ani hodnotu rukodielnej práce, ani auru jedinečnosti umeleckého diela. S tým, že sa neskôr z diela stáva prípadný tovar, vopred nepočítam, ale ani to neodmietam, Je to súčasť umeleckého sveta. Keď sa to predá, tak sa to, skrátka, predá.
Predáva sa toľko, že z toho žijete?
Asi nie. Alebo len čiastočne. Umením sa čiastočne živím, ale zároveň, čo možno na mojich veciach vidieť, pracujem ako grafický dizajnér. Robím knihy, čo ma celkom baví. Zo začiatku som cítil dilemu, rozpor medzi energiou, ktorú človek rozdeľuje medzi prácu a zábavu, oslavu, ale teraz už mám pocit, že sa mi všetko nejako zvláštne spája, som schopný jedno do druhého prelievať a tie veci mi dávajú zmysel, aspoň osobne. Otázka je, či to dáva zmysel ešte niekomu inému.
Ak je forma diela otázkou správnej voľby, už sa vám stalo, že ste si po skončení povedali, že voľba bola zlá?
Občas sa mi to stane. Potom to nevystavujem. Keď mám pocit, že niečo vyšlo zle, tak sa snažím ďalej s tým nepracovať. Ale ja pomerne dlho premýšľam, som pomalý, pretože tento spôsob polomechanického zhotovovania vecí ponúka možnosť strašne multiplikovať, robiť veľa rovnakého, čomu sa snažím vyhnúť jednak pre duševnú hygienu, jednak nechcem zaplavovať ani ateliér, ani svet stále novými variantmi toho istého. Preto sa snažím, hoci sa moje obrazy počas rokov formálne až tak nemenia, aby bol prinajmenšom môj výklad odlišný v rámci jednotlivých sérií.
Aký je výklad série obrazov s bielym nezrozumiteľným textom na čiernom pozadí?
Rád pracujem s nájdeným materiálom, v tomto prípade textovým. Tu je to vygenerovaný text. V Indesigne alebo možno aj v inom grafickom programe existuje funkcia, ktorej sa po anglicky hovorí placeholder, zaplňovač miesta. V praxi sa využíva tak, že do určitého formátu, zrkadla, je možné jedným povelom naliať automaticky vygenerovaný text. Ten text je zakaždým iný, alebo možno sa v nejakom momente začína opakovať, ale asi to budú milióny variantov. Znie trochu ako latinčina, ale žiadny zmysel nedáva.
Kurátor v texte k výstave píše, aj vy sám hovoríte, že napriek chladnému výrazu vraj diela vždy súvisia s vaším osobným prežívaním.
Ono sa to asi nedá povedať takto doslovne. Myslím si, že tým subjektívnym vkladom, alebo do istej miery emocionálnym, je to, že do tvorby filtrujem určitú skepsu voči vzťahu umenia k svetu. Aj keď to asi nie je neudržateľná skepsa, lebo inak by sa mi ani robiť nechcelo. Alebo skepsu k významu, množstvu a povahe informácií, ktoré je umenie dnes schopné sprostredkovať. Celkom ma baví pracovať práve s nečitateľnosťou i s tým, ako odlišne funguje čítanie rôznych typov umenia v rámci rôznych vrstiev spoločnosti. Od veľmi úzkeho okruhu zasvätencov, cez širší okruh zainteresovaných prihliadajúcich až po väčšinu, ktorá je totálne neorientovaná.
Prichádzate do kontaktu aj s touto väčšinou?
Pravda je, že človek to nevyhľadáva. A naopak, ani ja nie som vyhľadávaný, samozrejme.
Máte ambíciu vysvetľovať?
Veľmi nie. Toto, čo teraz rozprávam, je asi maximum, ktoré zo seba dokážem vydolovať. Ale bavíme sa na určitej úrovni, nemusím vysvetľovať úplne od začiatku. Akonáhle mám ísť za túto úroveň, snažím sa utiecť. Keď sa ma niekto opýta, prečo nemaľujem krajinu, to mi už pripadá... Tento typ otázok sa stále opakuje, a rozhovor nikam nevedie, lebo hneď na začiatku je zárodok konfrontácie. Tí ľudia prichádzajú s určitým typom predsudkov, ktoré nehodlajú opustiť, nech im poviem čokoľvek.
V rokoch 1996 - 2002 ste tvorili umeleckú skupinu Bezhlavý jazdec s kamarátmi Jánom Mančuškom, Josefom Bolfom, Tomášom Vaněkom. Prečo sa tak rýchlo rozpadla?
Malo to rýchly život, ktorý so sebou niesol rýchlu amortizáciu. Dali sme sa dohromady ešte na Akadémii. Boli sme viac-menej vrstovníci, aspoň v rámci školskej štruktúry, podobne sme študovali. A ukázalo sa, že sme štyri individuality. Nikdy sme sa nevedeli dohodnúť na výstavách, vždy to bolo také zvláštne zrovnávanie. Založenie skupiny vychádzalo z toho, že sme si rozumeli osobne a že sme zdieľali spústu názorov, trebárs na umenie, ale ked došlo na to manifestovať ich vo vlastnej umeleckej praxi, tak výsledky boli veľmi odlišné. No a ako sme starli alebo dospievali, začínali sme sa navzájom prirodzene vzďaľovať.
Čo vás šesť rokov držalo pokope?
Čiastočne veková príbuznosť, potom spolčovanie a výmena informácií. Po škole sa človek ocitne vo vákuu, tak sme si navzájom suplovali feedback, spätné väzby, ktoré boli na škole prirodzené. A myslím si, že istý čas to bola aj vôľa preraziť. Mali sme úplne naivný, ale marketingový zámer, že v skupine sa to môže podariť a vlastne sa to trochu aj splnilo.
Po rozchode ste všetci štyria boli výrazní sami za seba, každý inak. Prečo si myslíte, že sa vám podarilo preraziť najmä vďaka skupine?
Azda sme boli výrazní aj tak, ale myslím si, že skupina nám pomohla. Ono sa s tým dobre mediálne pracuje, aj v rámci galerijných štruktúr. Skupina je niečo trochu exotické, populárne, pekne sa o tom píše, už len tie interakcie ponúkajú kopu materiálu, o ktorom sa dá hovoriť. Aj keď samotné umenie je, povedzme, ťažko spracovateľné.
Sledujete teraz tých ostatných? Ján Mančuška už, žiaľ, zomrel, ale Josef Bolf a Tomáš Vaněk sú stále na očiach.
Stále sme v kontakte, dokonca s jedným z exčlenov, Josefom Bolfom, máme vedľa seba ateliéry v Karlíne, takže sa stretávame na dennej báze. S Tomášom Vaněkom sa tiež stretávam, on sa, úbožiak, stal teraz rektorom AVU, tak má celkom naponáhlo.
Čo si myslíte o jeho rektorovaní?
Od začiaku mi to pripadalo ako dobrý vtip. Nie preto, že by som si myslel, že je na tú rolu nevhodný, ale preto, že som naraz pocítil, že už som vo veku, keď sa moji vrstovníci dostávajú do oficiálnych štruktúr.
Máte podobné ciele?
Vôbec. Dokonca nemám ani ambíciu učiť. Po nejakých krátkych skúsenostiach, ako trebárs pozorujem toho Tomáša, ktorého to veľmi napĺňa a ktorý sa energiu, ktorú do učenia vkladá, snaží zo študentov vysať späť, mám pocit, že u mňa by to bolo jednostranné. Ja by som tam položil život.
Študenti by vám nič nedali?
Skôr že by som si to nedokázal vziať. Oni by mi asi radi dali. Navyše, neverím si celkom, že by som dokázal svoju skúsenosť správne predať. Asi to súvisí so schopnosťou zapaľovať, prezentovať umenie, ktoré človek sám robí, širšiemu publiku, ako som už hovoril.
Cítite minimálne ambíciu vystavovať.
Áno, vystavujem veľmi rád, len byť tým vysvetľovateľom, to už nie.
Je zaujímavé robiť výstavu v Bratislave?
Je to veľmi zaujímavé! Jednak je to pre mňa stále blízke prostredie. Ak niekde v zahraničí poznám množstvo umelcov, tak tu na Slovensku. Jednak som strašne rád, že opúšťam pražské štruktúry, lebo tu je to odlišné už tým, že sa objavujú iné mená. Samozrejme, aj tu sa recykluje obmedzený okruh umelcov, ale sú to iní umelci ako v Čechách.
Ale recykluje sa tam aj tam.
Samozrejme. Sme malé scény. A je dosť dobré, keď funguje nejaká výmena. Práve teraz je v galérii v Karlín Studios nejaká slovenská výstava. Ešte som ju, žiaľ, nevidel.
Máte obľúbenca medzi slovenskými kolegami, sledujete niekoho tvorbu?
Mám silné väzby na generačných súpútnikov, napríklad na Borisa Ondreičku. S tým sme sa istý čas, ešte počas existencie BJ skupiny, dosť vídali. Stretávali sme sa aj s Romanom Ondákom. Obdivujem, mám rád slovenský koncept. Neviem, či sa mi páčil, ale vždy ma priťahoval a iritoval Stano Filko, ktorému celkom intelektuálne nerozumiem, ale fascinuje ma. Potom Július Koller a tá doba, ktorá má v Čechách pendant v Kovandovi, Štemberovi.
