Chodia medzi nami – anjeli všedného dňa, ktorých si nevšímame v zhone našej existencie. Možno to znie ako klišé, ale práve tento príbeh začal Michal Viewegh písať z vážnych dôvodov: otrasený smrťou otca a predtým, ako sám unikol smrti pri mŕtvici. Do filmovej podoby ho dala jedna z najznámejších českých filmárok ALICE NELLIS.
O tom, ako vyzerajú anjeli, Michal Viewegh nepíše. Bolo ťažké dať im tvár?
Celkom bolo. Ako stvárniť anjela? Skúsiť to cez vizuálne efekty? Na niečo také ako konkrétne anjelské bytosti navyše neverím. Ak verím, tak na akúsi podstatu nad nami.
Niečo, čo má v sebe poriadok, ktorý možno nemusíme chápať, ale predsa môžeme veriť v čosi vyššie, snažiť sa to hľadať. Lenže film je také médium, že anjeli museli mať tvár.
Ako ste to vyriešili?
Šli sme na to cez charakter, ten anjeli v knihe majú. Keby si nehmotná entita mala vybrať ľudskú formu, aká by bola? Napríklad anjel, ktorého hrá Vladimír Javorský, je pomerne súcitný. Veľa rozmýšľa o ľuďoch a chce im pomáhať.
Hneď nám napadlo, že by si vybral podobu budhistického mnícha. Ale trochu nedokonalú, smiešnu, ako keby sa chcel za človeka prezliecť ufón. Takže výsledkom je, že k oranžovej farbe habitu si oblečie oranžové ponožky. Ďalšieho anjela, mladého rebela, sme zase obliekli do džínsov a čiernej bundy.
Ako vám napadlo urobiť anjela z Mariána Labudu?
Marián je z anjelov najstarší, najskúsenejší. Obdivuje jedlo, vône, veci, ktoré anjel nemá. Hľadali sme anjela – bonvivána. To bol presne Marián! Menší a pritom rozmerný slovenský bonviván. Nepopieram, že nás k nemu nasmeroval aj jeho zrejmý záujem o gastronómiu.
Boli ste s ním spokojná?
Samozrejme. Veľa sme sa smiali, Marián má sklon neustále baviť svoje okolie. Zároveň je typom minimalistu vždy plne sústredeného na úsek práce pred ním.
Len sa bojí výšok - mal čo robiť, keď sme strávili deň nakrúcaním na úzkej streche v osemdesiatmetrovej výške a ešte k tomu pršalo. Fyzicky to preňho bolo ťažké, takže dúfam, že nám všetko odpustí.
Keď vravíme o hercoch, k Zuzane Bydžovskej a Zuzane Kronerovej ste hľadali do tohto filmu mladšie dvojníčky. To je asi dosť náročné pri výrazných herečkách, nie?
Iste, obe sú výrazné už svojou fyziognómiou. Veľa toho spravia masky, omnoho ťažšie však nájdete niekoho s takým drajvom, ako majú ony. Keď sme dve šikovné baby našli po dlhom hľadaní, jednu z nich som použila za Zuzanu Bydžovskú aj vo svojom ďalšom filme.
Niektorí sa známym tváram vyhýbajú, chcú pôsobiť väčším dojmom reality. To ste nikdy neskúšali?
Ja sa snažím o mix. Napríklad Elišku Křenkovú ste nikdy predtým nevideli. Preto o nej nerozprávam novinárom, lebo nie je slávna (smiech). Ale vážne, ten dojem, že v mojich filmoch hrajú iba slávni herci, vzniká skreslením, keď sa všade hovorí len o slávnych a tí menej známi musia čakať na to, kým sa preslávia.
Jednoducho, obsadzujem hercov, ktorí sa mi hodia k danej postave a ktorí sú dobrí. Priznajme si, nie sme taká veľká krajina, aby sme nachádzali stále nové tváre. Keď máte päťdesiat rokov a ste dobrý, už vás asi poznajú.
Môžete robiť s nehercami.
Áno, ale potom to je úplne iná práca. Už len z časového hľadiska. Keby som mala v takýchto zložitých postavách používať nehercov, nakrúcanie by sa natiahlo. Teraz keď mám Bolka Polívku, presne viem, aký má herecký register a že to spraví v danom čase. Neherci potrebujú iný prístup, vtedy je skôr dôležité navodiť atmosféru slobody bez časovej tiesne.
Čo sa vám páčilo na Vieweghovej knihe?
Knihu som nečítala. Nechcela som.
Ani nebudete?
Asi nie. K filmu som prišla v čase, keď mal Michal napísanú prvú verziu scenára a mňa požiadal, aby som sa – ako kamarátka aj dramaturgička – pozrela na jeho prvý scenár. Šťastie, že som nemusela prechádzať tým, čo treba vždy, keď chcete prepisovať do scenára knihu: rozobrať ju, zhutniť príbeh, vyhadzovať motívy. To už Michal z veľkej časti urobil.
Lenže potom mal nehodu a nemohol na scenári pokračovať. S ponukou, či to nechcem dokončiť, za mnou prišiel producent Rudo Biermann. Na Michalovi bolo výborné, že mi dal stopercentnú voľnosť, vôbec mi do toho nehovoril. A s tým aj prišla myšlienka, že by som to režírovala.
Autor knihu označil za „svižnú story o umieraní“. To je zvláštna kombinácia, nemali ste z toho strach?
Naopak, mňa to k téme pritiahlo. Smrť je prítomná všade. A môže byť niečím, čo životu dáva cenu. Na príbehu, ktorý Michal napísal, sa mi veľmi páči, ako dáva s nadhľadom do perspektívy niečo, čo tú perspektívu vzápätí mení. Ak si teraz predstavíte, že tento deň má byť váš posledný, čo budete robiť? Budete aj vtedy vysedávať s režisérkou pre rozhovor do novín? Nebudete robiť niečo iné, čo má pre vás väčší zmysel?
„Ži každý deň tak, ako keby mal byť tvojím posledným.“ Problém s týmto heslom je, že je pekné, pravdivé aj hlboké, ale predsa je to klišé.
Nepoznám príbeh, ktorý by kdesi v jadre nemal klišé. Mám dojem, že nikto za posledné storočie nenapísal nič skutočne originálne. Všetko, čo robíme, sú variácie na niekoľko základných príbehov a archetypov.
Pre mňa je skôr dôležité, či nájdem takú formu, ktorá jadro toho klišé sprostredkuje divákom tak, aby ho precítili aj na inej úrovni, než je logika. Vždy sa totiž môžeme pýtať: z čoho vlastne klišé vzniká? Myslíte, že z toho, čo je pravdivé?
Určite nie, základ klišé tvorí pravda, ktorú iba bezmyšlienkovite opakujeme.
O to práve ide - bezmyšlienkovite. Ak by som hrdinov vo filme nechala len deklamovať heslo „tento deň môže byť posledný“, myšlienke to nič nepridá. Ale keď sa budem snažiť nájsť spojitosť so všedným životom, možno pod klišé vysvitne podstata: pravda, ktorú sme toľkokrát zopakovali a toľkokrát sme na ňu zabudli.
Je to, ako keď vám čosi vraví stará mama. Je dosť veľká pravdepodobnosť, že je to pravda. No len preto, že to vraví stará mama a stále to opakuje, vlastne to nepočujete. To, že napríklad máte nosiť tielko, aby ste nemali nachladnuté obličky, vám však dôjde, keď obličky nachladnú. Vtedy klišé získa obsah. A možno o takých desať rokov budete presne to isté opakovať deťom vy.
Nebýva za precitnutím tohto typu skôr vonkajšia okolnosť? Michal Viewegh knihu tiež napísal po tom, čo mu zomrel otec.
Áno. Myslím si, že môže byť dobré, keď sa niečo hrozné stane. Človeka to – spravidla nie nadlho, no aspoň na nejaký čas – môže niekam posunúť. Aj o tom je tento film.
Sú tam napríklad dve postavy, staršie ženy, ktoré sa znenávideli po štyridsiatich rokoch priateľstva. A tie sa pod vplyvom okolností odhodlajú na krok, ktorý by inak neurobili. Film hovorí o momentoch, ktoré nami pohnú tak veľmi, že sa vo svojom živote ešte pokúsime čosi napraviť.
Čakáte, že film bude mať takú silu?
Samozrejme, nečakám, že divák vybehne z kina a pôjde volať starej mame, že ju má rád. Ale bolo by to pekné! Lebo práve o tom film je. Dokázať si pripomenúť dôležité, pekné veci, na ktoré – v neustálom strese, tlaku, v ktorom žijeme – zabúdame.
Dá sa vstávať s tým vedomím každý deň?
Stopercentne asi nie. Ale je zaujímavá otázka, nakoľko možno žiť život s tým pocitom, že by mohol predsa byť aj iný. A prečo ho tak nežijeme.
Vy ten pocit máte kedy?
Snažím sa uvedomovať si to často. Mám tri deti a v momente, keď máte potomkov, sa samozrejmosť tej existencie trochu odsunie, lebo začnete mať strach o ne. Vy máte deti?
Nemám.
Ja som každý večer rada, keď deti vidím zdravé. Nie som práve mladá matka, tak som vďačná za každý deň s nimi. Niekedy si to dokážem pripomenúť, vtedy trebárs ovládnem nutkanie ich okríknuť, keď robia niečo zlé. Inokedy nie, vtedy som normálna všedná mama.
Pridali ste k predlohe aj niečo osobné?
Jeden z dôvodov, prečo za mnou Michal prišiel, bolo, aby som prehĺbila ženské postavy. Film to veľmi potreboval, keďže je „objektívnejším“ médiom ako literatúra, v tom zmysle, že je ťažšie ukazovať, čo sa deje v hlavách postáv. Postavám som mala pridať motivácie a viac vnútorného života.
Druhá vec bola, že som trochu pozmenila dej. Ako presne, nechcem teraz prezrádzať, ale vydala som sa trochu iným smerom a Michal to dovolil. Som mu za to veľmi vďačná. Pre mňa to film posunulo a bol to aj dôvod, prečo som sa ho rozhodla urobiť.
Viewegh aj vy ste hotoví autori, niečo ako značky, čo sa teraz po prvý raz spojili...
V našom veku je už asi normálne byť hotový a vyhranený autor. Ale je pravda, že keby som nemala podmienku, že si to môžem čiastočne prepísať, asi do toho nejdem.
Smerujem skôr k tomu, či sa nečrtá ďalší tandem typu Šabach - Hřebejk.
Nepredpokladám, bola to skôr výnimočná situácia. Pre mňa sa film väčšinou začína scenárom. Vlastne radšej píšem, ako režírujem. Baví má na začiatku tá sloboda – tvoriť príbeh v čase, keď ešte nemusíte riešiť, kto vám dá peniaze, nemáte nikoho za chrbtom a nestresujete sa. To je pre mňa najkrajšie a o toto by som sa nerada pripravila.
Ešte máte strach z bieleho papiera?
Myslím si, že každý má strach z bieleho papiera. Alebo skôr rešpekt. Je to veľká zodpovednosť, či nájdete tému, o ktorej má cenu rozprávať, vydržať s ňou dva - tri roky a minúť desať miliónov zo štátneho fondu na podporu kinematografie. Je to tá dôležitá chvíľa, keď sú všetky rozhodnutia pred vami. A zodpovednosť za ne je ešte stopercentne vaša.
Odkiaľ je informácia, že na budúci rok príde do kín váš film Anna?
Ja o ničom neviem. Anglicko-česká dráma Anna je môj starý scenár, s ktorým sa už asi desať rokov nič nedeje. Len občas má niekto pocit, že áno a tak šíri také správy. Dokonca som čítala aj recenziu! Taká je moc internetu, že majú ľudia názor aj na neexistujúci film.
Ako je to so starými scenármi? Starnú, časom dozrievajú?
Ako každý autor po desiatich rokoch, zrejme by som napísala novšiu verziu Anny. Ale je to stále niečo, čo je pre mňa živé. Je to príbeh z prostredia vážnej hudby, ktoré dobre poznám a mám ho rada. Hudba má schopnosť komunikovať, akú nemá ani film. To ma veľmi láka.
Na Slovensku závidíme českým filmom, koľko na ne chodí ľudí. V Česku zase počuť názor, že to má odvrátenú tvár – ak si filmár zráta, že môže byť populárny u diváka, tak mu hrozí, že sa nikdy neodhodlá na odvážnejšie filmy.
Podľa mňa to môže byť aj naopak. Ľudia v kinách znamenajú viac peňazí pre celý trh, kinárov či producentov, teda tých, čo môžu podporovať distribúciu menšinových filmov.
Obyčajná rovnica, že viac ľudí v kinách škodí domácemu filmu, neplatí. Môže to ubližovať niektorým. Ale bez silného publika ťažko vznikne priestor, kde prezentovať experiment.
