Nič nie je dokonalé a to je dobre

Pokračujeme predstavovaním finalistov Ceny Oskára Čepana pre mladých umelcov. Matěj Smetana často pracuje s animáciou, no tvrdí, že nie je animátorom, zato si však z reality rád vyberá iba to, čo chce.

Začalo sa to celkom jednoducho a pomerne skoro. Matěj Smetana vyrastal v malom českom mestečku neďaleko Prahy a začal chodiť do základnej umeleckej školy, ako napokon mnoho ďalších. Prostredníctvom ďalších výtvarných kurzov, na ktoré sa dostal, sa začal zoznamovať so známymi umelcami a vtedy mu to došlo.

„Uvedomil som si, že to, čo ma celý čas zaujímalo, sa vlastne nazýva umením. Nebolo to teda tak, že by som sa vďaka tomu začal zaujímať o umenie, iba som si uvedomil, že umením nemusí byť iba maľba, socha a také tie tradičné médiá,“ vysvetľuje Smetana, ktorý aktuálne pôsobí na bratislavskej Vysokej škole výtvarných umení.

Dnes už môžete vidieť jeho nové dielo, s ktorým sa predstavuje na výstave štvorice finalistov Ceny Oskára Čepana v žilinskej Novej synagóge. Kto zo štvorice nominovaných získa ocenenie, sa dozvieme už o týždeň – 24. októbra na Stanici Žilina–Záriečie.

Má to pod kontrolou

Poďme však o trochu ďalej. Keď Matěj zistil, že to, čo ho baví, je umenie, rozhodol sa, že to skúsi naplno. Na brnianskej FVU mal šťastie. Aj keď sa jeho ateliér premenoval z Intermédií na Maľbu, on ostal verný tomu, čo ho bavilo a jeho profesor to rešpektoval.

V treťom ročníku si skúsil aj animáciu a úplne ho dostala. „Ručne som začal obkresľovať políčka upútaviek na béčkové horory z 80. rokov. Narazil som tam na princíp, ktorý ma baví dodnes. Ako som tak totiž obkresľoval ten filmový materiál vo forme jednoduchých línií, uvedomil som si, že si vlastne z 'reality' môžem vybrať iba to, čo chcem. Lebo keď nakrútim akéhokoľvek človeka, tak on so svojím obrazom nesie aj nekonečné množstvo atribútov svojho života, ale ak obkreslím iba jeho siluetu, mám to celé pod kontrolou,“ hovorí Matěj Smetana.

Ten film sa volal Je to jenom film a o rok neskôr ho nasledovala séria fotografií, ktorá tiež pracuje s realitou a našimi predstavami o nej.

„V tom čase ma veľmi zaujímali americkí minimalisti 60. a 70. rokov a išiel som aj na veľkú výstavu Donalda Judda do Bazileja. Tam som si všimol, že hoci sú jeho objekty na väčšine fotografií absolútne dokonalé, v skutočnosti predsa len majú nejaké malé škrabance a chyby, ktoré vznikli napríklad pri prevážaní,“ hovorí Matěj Smetana.

Tieto nedokonalosti začal vo vysokom detaile fotiť a vznikla z toho séria Donald Judd, Sol LeWitt a John McCracken jsou jako my. „Chcel som len dať vedieť, že ich diela nie sú z fiktívneho sveta dokonalých foriem. Že čokoľvek, čo v tomto svete urobíme, sa stane súčasťou reality a začne to žiť vlastným spôsobom,“ vysvetľuje.

Koľko nešikovnosti je priveľa

Zároveň to celé malo aj ďalší rozmer. Matěj Smetana si totiž o sebe myslí, že čo sa týka praktickej šikovnosti, je tak trochu „čuně“. „Vždy keď som pracoval na nejakom diele, zaujímalo ma, či existuje nejaká hranica tejto mojej nešikovnosti, za ktorú už nemôžem ísť, lebo by to dielo fungovalo úplne inak, ako som chcel. Lebo skutočnosť je, že táto hranica – po ktorú je ešte dielo považované za čisté a dôsledné, skrátka existuje. A ja som sa len snažil hľadať, kde presne to je.“

Odpoveď vám, samozrejme, nedáme, treba ďalej sledovať diela Matěja Smetanu, ktorý okrem animácie pracuje aj s objektmi a vytvára inštalácie. V jeho dielach sa často prejavujú úvahy o fyzikálnych zákonoch a napríklad aj fascinácia otázkou, ako sa z nejakých tvarov stávajú znaky a symboly. Na druhej strane, nezaujíma ho umenie, ktoré má iba slúžiť ako nástroj, napríklad na uskutočnenie nejakej politickej zmeny.

„Mám pocit, že je to k umeniu nefér. Že ak umenie vzniká ako nástroj na niečo ďalšie, čo stojí mimo sveta umenia, tak je to krátkodobé a nefunkčné. Je to len môj osobný pocit, že sila umenia spočíva v omnoho základnejších a zábavnejších dôvodoch,“ dodáva Matěj Smetana.