Maliar Juraj Kollár strávil rok v Paríži. Čo sa mu tam podarilo vytvoriť, môžete vidieť práve teraz v bratislavskej galérii Zahorian & Co.
Hovoril, že odchádza, lebo má pocit, že by mohol maľovať ešte aj inde než len doma. Že to berie ako výzvu, stavia na jednu kartu.
Pôvodný plán rátal s tým, že v Paríži ostane tri roky. Inak to vraj nejde. Najprv treba nájsť nové zázemie, chodiť na vernisáže, zoznamovať sa s ľuďmi, sledovať, čo robia a postupne ukazovať, čomu sa venuje cudzinec, nováčik. Zisťovať, čo si o tom myslia. Nedá sa hneď všetko – keď sa priveľmi snažíš, narazíš, hovorí maliar Juraj Kollár. „Ľudia sa bránia a potom sa ťažko koncentruje, čosi podobné som už zažil počas štúdia v Prahe, všetko chce čas.“
Paríž je však nemilosrdný a kríza naplno zhltla nielen malé galérie, ale i väčších hráčov na trhu. „Bola tam taká zvláštna atmosféra, aj tí najsilnejší galeristi zatvárali nákladné priestory, a moja malá začínajúca galéria sa čoraz viac trápila. Navyše, ťažšie sa mi zo zahraničia komunikovalo s galériou, ktorá ma zastupuje na Slovensku, a ja som si začal uvedomovať, že by som sa mal čím skôr snažiť naplno využiť čas, ktorý ešte mám,“ dodáva.
Výstava Juraja Kollára Luxurious Desert under the Sky of Paris v galérii Zahorian & Co. potrvá do 24. októbra.
Z ulice do ateliéru
- študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (prof. Daniel Fischer) a na Akedémii výtvarných umení v Prahe (prof. Zdeněk Beran).
- Patrí k mladej generácii umelcov, striktne sa venuje klasickej olejovej maľbe.
- Vo svojich figurálnych výjavoch sa nesnaží o dokonalé napodobenie skutočnosti, pričom vie prejsť aj do plnohodnotnej abstraktnej maľby. Svoje obrazy obyčajne dopĺňa o rastrové predmety, vďaka ktorým preberajú formu objektov.
Sklamanie to vraj nebolo. „Som tak nastavený, aj keď maľujem obraz, tak viem, že kedykoľvek sa to môže zrútiť a ja musím mať v sebe rezervu, aby som sa hneď vedel naštartovať a neutopil sa v tom.“
V Paríži sa neutopil, a bolo to napokon samo mesto, ktoré mu to nedovolilo. „Vedel som, že aj keď sa načisto vyčerpám v ateliéri, stačí mi vyjsť na ulicu a všetka energia sa mi vráti. Že to nasajem ako špongia, kdekoľvek som sa pozrel, všetko ma inšpirovalo, motivovalo. Už len vedomie, že v kultúrnom živote sa tu dialo toľko vecí, mi spôsobovalo radosť a do ateliéru som sa vracal s pocitom, že to chcem urobiť dobre, že vydám zo seba maximum. Aj keď som mal nejaký problém, ľahko som sa uprostred ulice stal účastníkom atmosféry, vďaka ktorej som dokázal vidieť aj pozitívnu stránku veci,“ spomína.
Čo znamená utíšiť problém
Nejako podobne by sa dal opísať aj proces, ku ktorému dochádza, keď Juraj Kollár maľuje nový obraz. „Človek najprv vidí problém, nevie si predstaviť riešenie. Ja som však nastavený tak, že v prvom rade sa musí udiať zázrak, aby to v konečnom dôsledku fungovalo. Odovzdávam sa mu. Moje zmyslové vnímanie je určené na to, aby som si všimol zázrak, ktorý sa má stať. A ak je tam nejaký problém, snažím sa do toho vcítiť a potom spozorovať, keď predo mnou ožije. Nevyriešim ho, ale musím ho zachytiť, stíšiť ho. Moje ja prirodzene preniká do toho obrazu a ja som jeho súčasťou. Nekladie mi odpor a postupne telesnosť maliarskych prostriedkov na plátne narastá, až sa uzavrie do organizmu, ktorému by som ďalším zásahom ublížil. Stáva sa mojou konkurenciou. Je to štruktúra – ktorá žije sama osebe a tak, ako ja do nej vstupujem, tak aj divák do nej môže vstúpiť,“ rozpráva Kollár.
Samozrejme, to, čo sa objavuje na jeho maľbách, celkom bezprostredne musí súvisieť s tým, čo prežíva. Nemôže to vychádzať z túžby po originalite, alebo naopak – stavať na akúkoľvek istotu. „Keď je človek v cudzom prostredí, oveľa intenzívnejšie vníma svet okolo seba – ľudí a charakter štvrte. Aj preto som sa odklonil od krajiny, ktorú som predtým robil tu, a rozhodol sa maľovať figuratívne veci – bolo za tým nóvum miesta a prišla aj zmena v mojom živote, do ktorého vstúpila priateľka.“
Kúpeľ, 2014.
Dievča III, 2014.
Ožíva predmet, ožíva obraz
Na výstave v galérii Zahorian & Co. sa preto asi najviac vyníma portrét kúpajúcej sa mladej ženy. „Keď budujem figúru, stáva sa pre mňa predmetom – oživí sa. A práve tento okamih vzniku je rozhodujúci. Ožíva obraz a na ňom ožíva predmet. Pri práci na figúrach, ale najmä pri portrétoch som si však teraz uvedomil jednu dôležitú vec – čím viac sa psychologicky vciťujem do svojej postavy, tým intenzívnejšie sa na nej prejavuje nejaká deformácia. Snažil som sa svoje postavy stvárniť čo najrealistickejšie, no čím som mal z toho väčší zážitok a pocit, že idem do hĺbky, tým viac sa zobrazovaná tvár začala deformovať. Je to automatické, nemôžem to ovládať, vždy ma to presiahne – ten pohyb, ktorý potrebujem urobiť vo finálnom momente oživenia,“ priznáva Juraj Kollár.
Francúzi vedia viac
Dnes je po roku späť z Paríža v Bratislave a tvrdí, že má trochu starosti s atmosférou. Pri jednom z posledných obrazov vraj naňho zavanula bratislavská podnikateľská chudokrvnosť a nestačilo len vyjsť do ulíc, aby to prešlo.
„Keby u nás boli ľudia viac vtiahnutí do kultúrnych aktivít a podieľali sa na verejnom priestore intenzívnejšie, začali by viac premýšľať nad tým, ako to u nás vyzerá. Zaráža ma napríklad, že tu nemáme zvyk – kultúru vyjsť si na prechádzku po meste a oddýchnuť si pri tom. Lebo keby sme to mali, tak by sme si začali viac uvedomovať, že tu nemôžeme mať samé reklamy a že táto budova sa nehodí k tamtej. Bol by to začiatok akéhosi prirodzeného vzťahu k vizuálnej kultúre, k architektúre a umeniu,“ hovorí Kollár.
Má pocit, že deti umeniu rozumejú, nedokážu sa mu brániť a celkom prirodzene si vytvárajú akýsi archív budúcich vedomostí. Výraz obrazu podľa neho nikdy nemôže byť negatívny. Funguje alebo nefunguje a dieťa to rozozná. Akurát, že potom nastúpi do škôlky a do školy a ide to dolu kopcom. „Vo francúzskych kníhkupectvách bolo veľa kníh pre deti o umení a aj keď som niekoho pozval do ateliéru, mohol byť z akejkoľvek profesionálnej oblasti, ale vždy mi dokázal povedať niečo k veci. Mal akýsi všeobecný rozhľad a prirodzený názor. Keď mi Slovák povie – machuľa ako machuľa – ja sa nehnevám, tiež by som si to možno myslel, ak by som tomu nevenoval všetok svoj čas. Je to však naozaj len o tom, ako u nás funguje vzdelávací systém.“
Dievča s motýľom, 2014.
Dievča IV, 2014.
Musí to byť pravdivé
Napriek tomu všetkému nemá pocit, že by to bolo príliš frustrujúce a prichádza so skúsenosťou, na ktorej asi čosi bude.
„Obraz je produkt, s ktorým sa obchoduje. A keď človek príde do bodu, že má za niečo zaplatiť, vzplanie v ňom nejaká iskra, a ja naozaj netuším ako, ale napokon vedia, ako si vybrať ten najlepší obraz. Uvedomia si, že to nie je len hra a začnú zvažovať všetky rozmery obrazu, nad ktorými by inak vôbec neuvažovali a prestáva to byť v rovine páči–nepáči. Keď začne človek rozmýšľať nad tým, s ktorým obrazom by dokázal žiť, tak diametrálne zmení kritériá a pohľad na ne. A nikdy si nevyberie obraz, ktorý by mu vychádzal v ústrety a ktorý by bol urobený preto, aby ho potešil. Chce to, o čom by si normálne povedal, že je to pravdivé. Asi o tom to je. Musí mať základný pocit, že je to pravdivé.“
