Chvíľkový nádych slobody v roku 1968 u nás netrval dlho. Než však Gustáv Husák vyhlásil, že hranice nie sú korzo, a nechal ich zavrieť, mnohým ľuďom sa podarilo vycestovať do zahraničia. Jeden z nezvyčajných príbehov zažila partia tínedžerov z východného Slovenska.
Poďme do sveta
„Keď sme boli na gymnáziu v Košiciach, prišla eufória a otvorili sa hranice. Čítali sme tlač a našli sme raz inzerát, že agentúra ponúka študentskú brigádu v zahraničí. Mali sme angličtinu a pocit, že už niečo vieme, takže zdravé jadro z triedy si povedalo – Poďme do sveta. Jeden z nás napísal, my sme pripojili svoje mená a jedného dňa nám odpísali, že môžeme prísť na zber jahôd. Že je zabezpečené ubytovanie, stravovanie a plat,“ spomína Dušan Polák.
Rodičovské protesty boli veľké, ale tým, že sme išli deviati a s prísľubom na vrátenie všetkých peňazí sa prvotný odpor podarilo zlomiť. Ešte bolo treba získať víza a doložku, ale na jar 1969 to ešte nebol problém. Kto si podal žiadosť, potrebné papiere dostal. Partia sa však rozdelila. Tí, čo dostali výjazdné doložky ako prví, si kúpili lístky Košice-Praha, Dover alebo Calais a vlakom sa mali zaviezť až ku kempu, kde mali bývať. Ostatní sa rozhodli ísť lietadlom z Prahy do Londýna s tým, že kamaráti ich tam prídu čakať.
„Prišli sme vo vypečenom vlaku do Prahy, tam sme šli na letisko. Keď sme vystúpili na Heathrow, to bol môj prvý kontakt so Západom a myslel som si, že upadnem do reumatickej horúčky. Už keď som šiel na letisku na záchod, cítil som sa ako v nejakej dvorane slávy. Všimol som si, že počmárané bolo aj tu, ale ako! In your hands you hold the future of the world!“ vraví Dušan Polák.
Ruksaky a spacáky - Slováci v Londýne
Sušienky namiesto jahôd
Do Londýna prileteli naľahko, s ruksakmi a spacími vakmi. Vedeli, že sa musia dostať na stanicu, kde sa majú stretnúť s predvojom. Čakali ich traja kamaráti a jeden neznámy mladík. „Vyvaľovali sa na lavičke a keď nás zbadali, hovoria: ‚Čaute, na farme je nanič. Zbierať jahody je otročina, dajú vám pár drobných, aby ste zaplatili stravu a ubytovanie, 30 míľ dokola nie je nič a keď prší, nezbiera sa a nedostanete nič. Zoznámte sa, toto je náš kamarát.‘ Bol to Angličan, zapáčili sme sa mu a vymyslel, že zostaneme v Londýne.“
Angličan ako znalec pomerov rozhodol, že spať sa bude v dome s tabuľkou For sale pri Hyde parku a že novým kamarátom zoženie slušnú prácu. Podarilo sa mu vybaviť aj papiere potrebné na oficiálne zamestnanie. „Všetko nám ukázal – ovocie si nekupujte, počkajte, keď bude v sobotu končiť trh, všetko bude za desatinovú cenu. Tam sú verejné kúpele, tu je automatická práčovňa. Zamestnali nás v továrni na výrobu sušienok a koláčikov, robili sme v distribučnom sklade. Práca spočívala v tom, že doniesli obrovskú kopu horaliek a tie sme rozdeľovali podľa objednávok od obchodov.“
Začiatok bol skvelý, ale idyla netrvala dlho. Niekto upozornil políciu a mladíkov prišla z domu vypoklonkovať polícia. „Počkali, kým sa zbalíme, ale nerobili z toho žiadny zápis ani škandál, len nám dohovorili, aby sme do toho domu viac nechodili. Tak sme si našli ďalší, v menej nóbl štvrti, kde sme zostali až takmer do konca. Snažili sme sa vidieť z Londýna čo najviac, vždy, keď sme mali voľno, chodili sme von.“
Mladí Košičania medzi Londýnčanmi v parku
Hipisáci vo flanelkách
Postupne sa mladí Košičania začali zoznamovať s ďalšími ľuďmi a užívali si Londýn. Rýchlo si naň zvykli a cítili sa ako odtiaľ. A v posledných augustových dňoch prišiel neplánovaný výlet. Začal sa objavom inzerátu, že na ostrove sa chystá hudobný festival, ktorého hlavnými hviezdami budú Bob Dylan a The Who.
„Prišli sme niekam do prístavu, nastúpili na loď, vystúpili na ostrove a bolo treba šialene ďaleko šliapať pešo. Kúpili sme si lístky, boli veľmi lacné. Prišli sme k nejakému plotu, kde boli dvere. Hudbu bolo počuť už tam. Začali sme sa driapať pomedzi ležiacich či sediacich ľudí čo najviac dopredu, aby sme niečo videli, úplne blízko pódia sa už nedalo dostať. Rýchlo sme sa naučili nové gesto, ktoré znamenalo niečo ako ‚zmizni‘. Pamätám si, že keď nám nad hlavami začala krúžiť policajná helikoptéra, vypukla spontánna davová psychóza a všetci im ho začali ukazovať.“
Festival Isle of Wight mal len druhý ročník. Kým na premiéru prišlo len okolo 10-tisíc ľudí, v auguste 1969 sa tam tiesnilo už 150-tisíc divákov. Organizátori totiž vopred zverejnili, že príde Bob Dylan, ktorý pár dní predtým vynechal americký festival Woodstock, a začali sa šíriť fámy, že sa možno na pódiu stretne s členmi The Beatles. Keď si k tomu pridáte ľudovú cenu lístka okolo dvoch libier, vysvetlenie diváckeho záujmu je jasné.
Hipisácka však nebola len atmosféra, ale aj všetko ostatné. „Sedelo sa na zemi, bolo to veľmi nepohodlné, človeka začal bolieť chrbát a bolo to aj dosť únavné, lebo program išiel dokola. Bola navyše dosť zima, ale keďže my sme mali spacie vaky, dosť sme vyhrali,“ vybavuje si detaily Dušan Polák. „Pamätám si helikoptéru, ktorá sa zniesla veľmi nízko a niekto z nej zliezol rovno na pódium. Na ten moment sa čakalo neskutočne dlho, baby jačali, úprimne povedané, my sme sa viac pozerali na baby, lebo dopredu sme aj tak dobre nevideli. My sme žiadne baby nemali, tak sme len závideli tým, ktorí mali. Ako typickí hipisáci sme nevyzerali, naše flanelové košele tam dosť vyčnievali, ale boli sme zarastení a mali sme dlhšie vlasy, takže sme sa necítili ako chlapci z Československa,“ smeje sa.
To malé vzadu je pódium festivalu Isle of Wight. Bližšie sa už k nemu nedostali.
To má byť ten Dylan?
V každom prípade, vrchol programu – koncert Boba Dylana – bol pre túto partiu dosť veľkým sklamaním. Pamätali si ho totiž z jeho prvých nahrávok s akustickou gitarou, ktoré urobil na začiatku kariéry, a teraz tam stál s elektrickou gitarou a kapelou. „Vravel sme si: Toto je Dylan? Veď tie platne, čo sme doma počúvali, zneli úplne inak. Niečo aj z tých starých pesničiek zahral, ale bolo to úplne iné.“
Festival bol na konci augusta, takže krátko potom už nastal čas vrátiť sa domov. Dnes už by asi ťažko tak ohúrili spolužiakov a kamarátov svojimi zážitkami ako na jeseň 1969. Letenka do Londýna vyjde na pár eur a leto v Anglicku sa za exkluzívnu dovolenku nepovažuje. V každom prípade, sľub rodičom dodržali, vrátili im všetky peniaze a ešte im zostalo na nové texasky a ďalšie oblečenie. Len s jednou dôležitou informáciou sa rodičom nepriznali: „Boli sme veľmi radi, že vtedy neexistovali žiadne mobily, lebo nás nik nemohol kontrolovať. Poslali sme pohľadnicu akože z výletu z Londýna, a tak si všetci doma mysleli, že naozaj zbierame jahody.“
