SME
Utorok, 20. október, 2020 | Meniny má VendelínKrížovkyKrížovky

Na Námestí slobody stojí Jukebox

Jeden z najvýraznejších českých umelcov Krištof Kintera vytvoril špeciálnu sochu, ktorú priniesol do Bratislavy.

Krištof Kintera (1973) študoval na AVU v Prahe a Rijksakademie van Beeldende kunsten v Amsterdame. Jeho Jukebox je súčasťou projektu Bod 0, ktorý iniciovalo občianske združenie Verejný podstavec. Na bratislavskom Námestí slobody bude do 22. októbrKrištof Kintera (1973) študoval na AVU v Prahe a Rijksakademie van Beeldende kunsten v Amsterdame. Jeho Jukebox je súčasťou projektu Bod 0, ktorý iniciovalo občianske združenie Verejný podstavec. Na bratislavskom Námestí slobody bude do 22. októbr (Zdroj: FOTO SME – TOMÁŠ BENEDIKOVIČ)

„Kedykoľvek tam človek príde, čas tam stojí. Je to živý skanzen socializmu, je až zarážajúce, ako mohlo toto miesto takto prežiť,“ hovoril ešte pred troma rokmi KRIŠTOF KINTERA, jeden z najvýraznejších súčasných českých umelcov. Na výstave Bod 0, ktorú zorganizovalo združenie Verejný podstavec, vtedy predstavil svoj Jukebox – hrajúcu sochu, ktorá by Námestie slobody v Bratislave prebrala z ničoty. Dnes tam už Jukebox hrdo stojí, ale pozor, vybrať si pesničku, môže byť dosť nebezpečné.

Ako ste prišli k nápadu urobiť práve Jukebox?

Skryť Vypnúť reklamu

„Keď ma oslovili z Verejného podstavca, aby som pre toto námestie niečo urobil, najprv som bol trochu v rozpakoch. Jeho rozloha je obrovská. Zároveň som však vedel, že zvuk je 'mocný čaroděj' a musím ho použiť, lebo iba on je schopný emočne sa tu rozprestrieť oveľa viac než akákoľvek hmota a uchopiť šírku celého námestia. A pritom je to vlastne v súlade s tým, ako sa po celý čas zaoberám sochou – socha je pre mňa zvuk, dym, svetlo. A toto je skrátka zvuková skulptúra.“

Je pre diváka jednoduchšie vnímať zvuk, hudbu, než vizuálne umenie? Potrebuje na to inú výbavu?

„Áno, hudba je oveľa sugestívnejšia, omnoho rýchlejšie spúšťa našu reakciu, participáciu. Okamžite čosi spôsobuje – je nám príjemná, nepríjemná, tancujeme, dojíma nás. Pri obrazoch a sochách je to trochu inak – je to viac o intelektuálnej zdatnosti.“

Skryť Vypnúť reklamu

Je to teda celkom vedomá stratégia, keď tieto dva svety prepájate?

„Áno, bez ľudí sa Jukebox nespustí, záleží iba na nich, čo sa tu rozoznie. Oni sú spúšťačom atmosféry. Moment ich rozhodnutia je pritom veľmi dôležitou súčasťou diela. Sú tam totiž chytáky. V playliste je stovka trackov, ale všetky som nanovo pomenoval. Teraz nám tu napríklad hrá Let's Talk About Sex – čo je názov takého toho blbého hitu. Tu je však pod ním malými písmenkami napísané, čo budete skutočne počuť – zvuky prasiat a husí. Človek teda musí byť pozorný, čo si vyberá.“

Čo ďalšie nájde v playliste?

„Dramaturgia je široká, je tam aj pár mojich obľúbených skladieb, no skôr mi šlo o to vybrať také, ktoré vo verejnom priestore spustia reakciu, vytvoria určitú atmosféru. Rozpätie je široké – od zostrihaného vyzváňania mobilných telefónov, cez zrýchlený Rolling Stones až po stredoveké a ranobyzantské skladby. A časť tvoria aj geopolitické vsuvky, príznačné pre konkrétnu krajinu.“

Skryť Vypnúť reklamu

V našom prípade je to „nezabudnuteľný“ prejav Jána Slotu o tankoch, Jukebox už však bol aj v Bazileji, čo ste pridali tam?

„Jódlovačky, reči pravicových politikov a nejaké typicky švajčiarske pesničky. Teraz je Jukebox tu, ale pôjde ďalej – do Belgicka, Holandska, Rakúska a dúfajme, že raz sa dostane aj do Prahy. Až teraz si však uvedomujem, že nájsť mu všade dobré miesto, nebude ľahké. Možno preto, lebo prvý impulz prišiel z tohto námestia a tu skrátka nemôže pôsobiť ako akustický terorista. Ja totiž nechcem ľudí obťažovať a ani nechcem vytáčať tých, čo bývajú v okolí.“

Tu by s tým nemal byť problém, Námestie slobody dlhodobo spí.

„Je na prospech veci, keď sa do takýchto spiacich priestorov dostáva život. Veľmi dôležitá je v tom práve takáto dočasnosť. Páči sa mi, keď sú vo verejnom priestore práve dočasné diela, projekty, zložitejšie je to s dielami, ktoré sú niekde nastálo, stávajú sa mobiliárom mesta a sú až príliš ultimatívne.“

Skryť Vypnúť reklamu

Český dokument Plán, v ktorom tiež účinkujete, hovorí o snahe malých skupín, aktivistov a iniciatív zasahovať do územného plánu a brániť verejný priestor pred developermi. Myslíte, že toto je tá správna cesta – že jednotlivci môžu byť vypočutí?

„Developeri nás nesmú zvalcovať. Je potrebné, aby ľudia aktívne vstupovali do miesta, kde žijú a snažili sa ho meniť odspodu. Veľmi tomu verím a považujem to za nesmierne dôležité, oveľa dôležitejšie než spočívať v letargii a nadávať, ako nič nefunguje. A nakoniec sa ukazuje, že sa to dá. Hoci tie úspechy sú iba malé, stojí to za to. Mám pocit, že teraz sa to celé mení k lepšiemu. Síce je neskoro – človek by povedal, že 25 rokov od Nežnej revolúcie sme mohli byť niekde inde, ale niektoré veci asi trvajú dlho a my musíme bojovať. Najmä s nedostatkom imaginácie zo strany úradníkov. Najväčší problém je, že tieto municipality nepochopili, že to nie je o peniazoch, že kreativita je bezmedzná a že vo verejnom priestore môže fungovať množstvo projektov, ktoré nebudú stáť hromadu peňazí ako bronzové a mramorové sochy. Ide iba o to, dať šancu tým správnym ľuďom.“

Skryť Vypnúť reklamu

A čo s tými ultimatívnymi sochami a pomníkmi, ktorých máme aj na Slovensku množstvo. Máme na ne upozorňovať, vysvetľovať ich minulosť, alebo ich nechať v tichu dožiť?

„Aj tu na Námestí slobody čosi dožíva (fontána, pozn. red.), ale stále má svoje čaro a ja si myslím, že by sa to malo zachovávať. Nemalo by sa to ničiť, ani bezhlavo nahrádzať čímsi, o čom si teraz myslíme, že je to dobré, ale za dvadsať rokov si uvedomíme, že nie je. Takže zachovávať – ale byť si vedomí kontextu, v ktorom tie diela vznikali.“

Na našej scéne je málo súčasných umelcov, ktorí pracujú s objektom či sochou vo verejnom priestore. Čím to je – psychickou bariérou a príliš silným vizuálnym obrazom sochy vo verejnom priestore z minulosti, alebo skôr majú problém s fyzickými limitmi, keďže práca na soche je predsa len náročná?

Skryť Vypnúť reklamu

„Neviem, zrejme oboje, ale fyzický rozmer je veľmi dôležitý. A zrejme je málo tých vytrvalých indivíduí, ktorí sú schopní tieto prekážky materializácie prekonať. Je to totiž nepohodlné a naozaj náročné – časovo, priestorovo aj finančne. Maľovanie je v tomto jednoduchšie – nevyžaduje toľko priestoru. Pre mňa je však práca v 3D omnoho dobrodružnejšia, nie som limitovaný plochou obrazu. Navyše, maliari sa často dostanú do problému ak sa veľmi skoro domaľujú k levelu, ktorý je zaujímavý, dobrý a začne mať úspech. Potom sa iba ťažko dostávajú ďalej. Ja sa snažím ako najviac viem, aby moje sochy boli vždy iné. Aby som sa nedostal do rutiny a to je pre mňa nesmierne vzrušujúce. Je to však náročné, lebo dnes chce už skoro každý mať nejaký obraz v obývačke, ale čo so sochou? Je ťažké urobiť ju, ale aj nájsť jej miesto vo svete.“

Skryť Vypnúť reklamu

Pred pár týždňami sa skončila vaša veľká výstava v Bazileji, kde ste divákom ukázali diela z posledných pätnástich rokov. Keď ste ich tam mali tak pohromade, dozvedeli ste sa o sebe niečo nové?

„Ani nie, skôr som mal radosť, že sa podarilo urobiť výstavu, ktorá mala nejakú nadstavbu. Nepriviezol som iba pre mňa dôverne známe sochy, ale podarilo sa nám urobiť koncepciu, ktorá mala svoje záludnosti. Múzeum malo napríklad zatvorený vchod a diváci si museli hľadať cestu dnu únikovými východmi a keď už mali pocit, že sú vo vnútri, ocitli sa v obchode s konfekciou, kabelkami a pančuchami. Najprv teda divák okúsil množstvo takýchto sociálnych interakcií, zmätku, frustrácie a až potom vstúpil do výstavy, kde sa o atmosféru postarali objekty. O sebe som sa teda nedozvedel nič nové, iba som si uvedomil, že chcem stále robiť nové veci a nezaoberať sa toľko tými starými. Je to však ťažké, lebo oni sú často technického rázu a ja ich musím udržiavať vo forme ako ktorýkoľvek iný stroj.“

Skryť Vypnúť reklamu

A zmenil sa nejako dôvod, pre ktorý ste začali robiť umenie a pre ktorý stále pokračujete?

„Nie – vôbec sa to nezmenilo. Stále je to o tom istom – o vnútornom pnutí materializovať svoje myslenie. Jediný rozdiel je, že kedysi som to robil bez toho, aby som čo i len tušil, že raz to bude mať nejakú odozvu. Nikdy som galeristom nenosil svoje portfólio, ja som skrátka len robil a záujem prišiel. Teraz je príjemné ukázať svoju tvorbu širokému publiku, navyše, v takých inštitúciách, ako to bolo napríklad v Bazileji skadiaľ sa presunie do Rotterdamu. Je to niečo ako odmena pre autora, no nepodarí sa to každému. To je už otázka náhod a okolností. A čo sa týka dôvodu – ja som vždy hovoril, že v prvom rade to robím iba pre seba, a ak sa to bude páčiť niekomu ďalšiemu, tak bude to fajn. Zatiaľ ma bezmedzne uspokojuje robiť na dielach, páči sa mi, ako mi prechádzajú rukami. To je moment, v ktorom tomu človek musí veľmi veriť, lebo materializácia myšlienok je veľmi zdĺhavá, nie je to hotové lusknutím prstov. Musí tam byť zanietenie, vášeň a tie našťastie stále mám. Keď ma to raz opustí, pôjdem do lesa zbierať huby.“

Skryť Vypnúť reklamu

Časť diel realizujete vo verejnom priestore, časť je určená pre galérie. Čo vám vyhovuje viac?

„Oboje má čosi do seba, vonkajšok je o čosi dobrodružnejší, tam človek nikdy nevie, ako to dopadne, aké budú reakcie. V galérii je to o väčšej istote, je to biele laboratórne prostredie, kde skoro všetko nejako dopadne – aj keby človek pokrčil kus papiera a nechal ho ležať v rohu, malo by to nejaký význam, ale ak toto gesto urobí na ulici – tak to ten význam nemá.“

Ale ako si to má vysvetliť divák – že v galérii získa takmer čokoľvek status umenia, navyše, ak sa potom pozrie na všetky tie rekordy, ktoré padajú na aukciách. Aj vaše diela stúpajú na cene a dostávajú sa do veľkých galérií, konfrontujete sa nejako s tým, čo sa deje na trhu s umením a s pocitom, kde je vaše vlastné miesto vo svete umenia?

Skryť Vypnúť reklamu

„Kedysi, asi pred pätnástimi rokmi som bol trochu zaskočený, lebo sú to ostro rozdelené svety. Ja som svoje veci vyrábal vo vlhkej pivnici za veľmi surových podmienok a potom som ich videl niekde na veľtrhu, kde sa pohybuje iba horných desaťtisíc. Ja nepoznám ich motiváciu – neviem, či je to láska k umeniu, alebo je to investícia – nech je to však akokoľvek, fakt je, že celé je to skrátka jedna veľká hra. Zvláštna, absurdná, dalo by sa povedať že až perverzná hra s umením. Ale – pretože chcem pokračovať ďalej, nebránim sa tomu, že sa moje veci predávajú. Dáva mi to energiu a vietor do plachiet, aby som skrátka pokračoval. Samozrejme, som si vedomý, že som súčasťou tejto hry a tohto systému, ale na druhej strane to nijako zvlášť neriešim. Znova sa vraciam k radosti z tvorby, ktorá je pre mňa oveľa dôležitejšia, než mať nejaký ambivalentný, zmiešaný pocit z toho, že trh s umením je perverzný. Je. A čo ja s tým?“

Skryť Vypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME Kultúra

Inzercia - Tlačové správy

  1. Downtown Bratislavy sa rozrastie o nový rezidenčný projekt
  2. Na Slovensku pribúdajú nové bankomaty. Viete čo v nich vybavíte?
  3. Zamestnanec chcel príspevok na stravu, no šéf mal iný názor.
  4. Home (ale aj) Office
  5. Zaplatiť za kávu či obed pomocou správy v čete? Už čoskoro
  6. Covid a post-Covid: Ako sa chrániť pred kybernetickými útokmi?
  7. Pravá strana Dunaja môže vďaka Inchebe získať novú tvár
  8. Zelená Bratislava
  9. Vyučujú školy informatiku dobre? Tieto patria medzi ukážkové
  10. Znečistenie riek už možno nebude možné zastaviť
  1. Bezbariérové vozidlo
  2. Na NFŠ môže byť rýchlo 72 špeciálnych lôžok pre COVID 19
  3. Zaplatiť za kávu či obed pomocou správy v čete? Už čoskoro
  4. Covid a post-Covid: Ako sa chrániť pred kybernetickými útokmi?
  5. Zelená Bratislava
  6. Pravá strana Dunaja môže vďaka Inchebe získať novú tvár
  7. Ruža zmeny
  8. Úpravy automobilov pre ZŤP
  9. No Finish Line v Bratislave sa presúva do virtuálneho priestoru
  10. Mladí ľudia vstupujú do druhého piliera už aj cez internet
  1. Rysy navštívi päťtisíc ľudí denne. Ako vyzerá denný chod chaty 28 684
  2. Jedlo v Bratislave: Tieto reštaurácie určite vyskúšajte 16 137
  3. Kam sa vybrať za jesennými výhľadmi? 14 682
  4. Čo bude s gastráčmi a miliardy z EÚ ako prekliatie? 13 714
  5. Vyučujú školy informatiku dobre? Tieto patria medzi ukážkové 12 074
  6. Ako vidia budúcnosť deti zo základných škôl? Budete prekvapení 11 501
  7. Pravá strana Dunaja môže vďaka Inchebe získať novú tvár 9 362
  8. Toto sú povolania budúcnosti. Niektoré prekvapili 9 073
  9. Korenie sexuálneho života po päťdesiatke. Tieto tipy vyskúšajte 9 071
  10. Hodnotenie profesionála: Ako obstáli obľúbené hotely v Tatrách? 9 025
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Neprehliadnite tiež

Rami Malek ako Freddie Mercury.
Amerického speváka, skladateľa rappera a hudobníka, ktorý vystupuje pod menom Aloe Blacc preslávila skladba I need a Dollar z roku 2010.
Spisovateľ Jozef Karika vydáva svoju 19. knihu - mysteriózny triler Srmšť.

Babky a vnučky: Ešte nikdy nemali dve generácie od seba tak ďaleko ako dnes

Niektoré veci odznejú prvý raz, hovorí Turzonovová o novej hre v SND.