Belgický súbor Ultima Vez ukázal, že aj experimentálne divadlo môže byť divácky atraktívne.
Vo veľkej sále novej budovy Slovenského národného divadla sa azda prvýkrát objavila aj iná forma pohybu ako baletná. Priniesol ju tam najzvučnejší hosť festivalu Bratislava v pohybe – belgická skupina Ultima Vez pod vedením choreografa Wima Vandekeyba.
Tanečníci namiesto kojota
Dobrý krok a dobrý výber, veď kto iný by už mal šancu veľkú sálu zaplniť divákmi, ak nie práve táto skupina, ktorá experiment fyzického divadla premenila na atraktívny žáner súčasného umenia.
Produkcia booty Looting (v preklade drancovanie lupu) nie je taká jednoznačná pohybová odpaľovačka ako napríklad What the Body Does Not Remember, s ktorou sa na festivale predstavili vlani, ale je natoľko viacvrstvová, že si na nej zgustne naozaj široké spektrum divákov.
V úvode sa inscenuje pocta kultovému umelcovi Josephovi Beuyesovi a jednému z jeho diel – keď sa v New Yorku zavrel do galérie s divokým kojotom. Namiesto kojota sú tu štyria tanečníci, traja muži a žena, ale zvieracia fyzikalita, Vandekeybov pohybový trademark, tu nechýba a zjaví sa vždy opäť, keď sa predstavenie zamotá do spleti konfliktných vzťahov a vybičovaných emócií – tiež choreografových kľúčových tém.
Fotograf na pódiu
Predstavením prevádza skvelý Jerry Kilick a súčasťou obsadenia je fotograf „naživo“ Danny Willems. Jeho snímky zhotovené priamo na javisku sa naň postupne premietajú a prezrádzajú aj to, čo sa odohráva skryté očiam divákov. Choreograf sa cez toto médium vyjadruje k pamäti a ako dokáže byť skreslená tým, čo sme nezažili, len videli.
Súčasťou tohto instantného vizuálu je aj kopírka - ak ste si niekedy chceli skopírovať v tomto zariadení vlastnú tvár, ale báli ste sa, vedzte, že Vandekeybovi tanečníci sa neboja. V závere je takto využitá až diabolským spôsobom – ako symbol vraždy detí herečky Galy Moody, ktorá sa vžíva do roly Medey. Okolo scén fiktívneho osobného života tejto postavy sa točí väčšina deja a ako vždy, Vandekeybus ich nechá rozvíjať do nepatričných hĺbok, aby ich zase jediným sarkastickým šmahom pretrhol, vymazal, zosmiešnil.
Hudbu produkuje naživo na javisku Elke Blijweert a je ďalším prostriedkom vyjadrenia tohto odvážneho, zmäteného, vtipného, temného aj strašidelného predstavenia. Je plné symbolov a odkazov, ale zároveň v ňom cítiť jednoduchú, drzú túžbu umelca: sprostredkovať iným to, čo ho zaujíma a čím žije.
Na niekoho to už môže byť veľa, ale bratislavské publikum, zdá sa, Vandekeybovi rozumie.
Autor: Katarína Zagorski
