Posledným zo štvorice finalistov Ceny Oskára Čepana, ktorých predstavujeme, je Žilinčan Jaroslav Kyša.
Je to fakt. Chodíme okolo nich niekoľkokrát denne. Sú mohutné, bronzové, mramorové, zoxidované, nefunkčné, bizarné, krásne a takmer neviditeľné. Ležia niekde na dne hlavy ako obrázky z dovolenky, na ktorej ste nikdy neboli.
Sôch, pamätníkov, pomníkov a pamätných tabúľ má každé slovenské mesto niekoľko. Zväčša sa o nich hovorí vtedy, keď sa majú z nejakého čudného dôvodu presunúť inam alebo keď ich ktosi zbúra.
Jaroslav Kyša ich nebúra, neglorifikuje ani nedehonestuje, iba ho zaujíma, prečo je to tak – že táto očividná trvácnosť akosi nefunguje. Že aj umelé vence na nich zvädnú. Že pribúdajúce alebo meniace sa miesta tabúľ, sôch a pamätníkov viac než samotnú udalosť reprezentujú akurát našu veľmi labilnú prácu s pamäťou, ktorá je navyše úzko prepojená s aktuálnym názorom tých, čo sú práve pri moci.
Aj na výstavu finalistov Ceny Oskára Čepana, ktorá je v žilinskej Novej synagóge, urobil Jaroslav Kyša dielo, ktoré sa pohráva presne s touto témou. Či sa stane víťazom on, alebo niekto ďalší zo štyroch finalistov, sa dozvieme v piatok na žilinskej Stanici.
Nové dielo Jaroslava Kyšu na výstave finalistov Ceny Oskára Čepana pracuje s pamätnou tabuľou vyhlásenia samostatného štátu Jozefom Tisom. Pozrite si viac fotografií z výstavy finalistov v žilinskej Novej synagóge >>
Pozerať sa inak
Fakty
Cena Oskára Čepana
2014
finalistami aktuálneho ročníka sú Jana Kapelová, Jaroslav Kyša, Martin Kochan a Matěj Smetana
nové diela finalistov môžete vidieť na ich spoločnej výstave, ktorú včera sprístupunili v žilinskej Novej synagóge
víťaza sa dozvieme 24. októbra na žilinskej Stanici
víťaz získa 6-týždňový rezidenčný pobyt v New Yorku, finančnú odmenu v hodnote 2600 € a po návrate možnosť realizovať samostatnú výstavu v etablovanej galérii
www.oskarcepan.sk
Samozrejme, nebolo to tak, že by sa Jaroslav Kyša ráno zobudil a začal sa zaujímať o takúto tému. Išlo to celkom prirodzene, ako vraví. „Kreslil som dinosaury, zvieratká a už ako dieťa som chodil do ľudovej školy umenia – bola hneď tu za synagógou v bývalej židovskej škole.“
Každý deň chodieval aj okolo domu, z ktorého Jozef Tiso vyhlásil 6. októbra 1938 autonómiu. Keď tam stál na balkóne, zrejme dovidel aj na synagógu, v ktorej je dnes výstava finalistov a do ktorej Kyša preniesol odliatok tabule pripomínajúcej práve túto udalosť.
Na jednom mieste je pohodená, zdeformovaná ako kus mŕtvej kože, na inom ju pokrýva niekoľko vrstiev hrubého skla, cez ktoré vidno, iba ak človek nájde ten správny uhol pohľadu. Tretia verzia je opretá o stenu balkóna, no nie celkom, čosi tomuto vzájomnému dotyku bráni. Štvrtá tabula visí na stene, no keď k nej chcete prísť bližšie, roztočí sa ako ruleta.
Ešte nevieme ako na to
„Tabule alebo pamätníky majú byť miestami, kde sa človek zastaví a popremýšľa nad tým, čo sa tam stalo, alebo čo symbolizujú. Ja sa pýtam, čo sa stane, ak ich vezmem na celkom iné miesto, vložím ich do iného kontextu a ešte ich aj urobím takmer nečitateľnými,“ vysvetľuje Jaro Kyša.
„Chcem, aby sa ne ľudia pozreli inak než bežne, keď okolo nich chodia. Sú súčasťou lokálnej pamäti, nosíme ich niekde v hlave, len si to neuvedomujeme. Fascinuje ma, ako pôsobia trvalo, večne, hoci sa tu s nimi u nás hrá šach a presúvajú sa. Táto naša práca s pamäťou vyzerá, ako keď sa s niečím snaží vyrovnať dieťa. Zatiaľ nevie ako na to,“ hovorí Kyša.
K téme pamäti a jej vizualizácie vo verejnom priestore sa dostával postupne. Na strednej študoval dizajn a až na košickej fakulte umení si uvedomil, že oveľa viac ho fascinuje umenie a prešiel do ateliéru Juraja Bartusza. „Stále som poškuľoval po tom, čo tam robia. V tom čase bola v škole úžasná atmosféra, obrovský entuziazmus, výborní profesori a ja som sa prvý raz dostal do kontaktu s videoartom, performance, s prácou na sochách a objektoch a úplne ma to dostalo,“ hovorí.
Brick, 2013 - levitujúca tehla predstavuje monument odporu. Pozrite si viac diel Jaroslava Kyšu na jeho stránke >>
Radšej chvíľu ako večnosť
Pri performance a objektoch či sochách ostal dodnes, najprv začínal pri menších intervenciách do verejného priestoru, ktorými chcel vyrušiť náhodných okoloidúcich, neskôr sa začal viac zaoberať konkrétnou históriu miesta a jeho pamäťou.
V Slovinsku napríklad objavil múr, pri ktorom najprv strieľali Nemci Slovincov a po vojne naopak. Počas jednej noci urobil na zemi tmavú škvrnu, ktorú nasvietil divadelným reflektorom. Keď sa ktosi priblížil, reflektor sa vypol. Osud miesta, jeho svedomie a história, ostali symbolicky v tme.
Väčšina z jeho diel má v sebe podobnú nestálosť, dočasnosť, no to neznamená, že by Jaroslav Kyša zanevrel na „tradičnú“ sochu vo verejnom priestore. Akurát, že jej podoba nemusí byť taká, akú poznáme. „Trvácnosť sa dá uchopiť aj inak než mramorom.“
Black remorse, 2010. Inštalácia v slovinskom meste Celje. Keď sa divák priblíži, svetlo zhasne.
