Zlatko a Miro končia výkon trestu vo väznici v Ilave. Ešte ani nevyšli von a už uvažujú o tom ako, kedy a za čo sa do väzenia vrátia. V nápravno-výchovnom ústave nie je ľahký život, ale je tam posteľ, kde sa dá vyspať, jedlo, pravidelný režim – nič z toho Mira vonku nečaká.
Prvé dva dni po prepustení prespí na ulici. Pomoc od úradov čakať tiež nemôže - dostane zoznam ubytovní, nie však peniaze, ktorými by mohol zaplatiť. Otec mu zomrel, s mamou sa odcudzili. S ubytovaním mu napokon pomôže brat. Nesrdečné zvítanie pri vchode do bytovky naznačuje, že bratská pomoc nebude trvať dlho. Miro si bude musieť rýchlo nájsť prácu, ale ako, keď nemá čistý register trestov a do väzenia išiel hneď po základnej škole?
Náročná téma
Zlatko je na tom o niečo lepšie. Má obidvoch rodičov, má domov. Mama ho má napriek všetkému (zdá sa) stále rada. Pri spoločnom výlete na hríby si len niekoľkokrát povzdychne nad svojím nepodareným synom. Vie, že sa už nepolepší. Otázka nie je, či sa do väzenia ešte vráti, ale kedy to bude. Čaká ho totiž ďalší proces a keďže je recidivista, tak pravdepodobne aj vyšší trest.
Zdá sa, že Zlatko je so svojím osudom doživotného kriminálnika zmierený. Nesnaží sa o nápravu, po prepustení z väzenia sa správa asociálne. Inak to dopadnúť nemohlo. Ešte vo väzení plánoval, ako si našetrí na heroín a vráti sa k drogám. Miro oproti nemu vyzerá ako vzorný školák, ale je možné, že zdanie, prípadne optika tvorcov skresľuje.
Mladý režisér Miro Remo (známy najmä vďaka oceňovanému dokumentu Arsy– Versy z roku 2009) a scenárista Juro Šlauka si vybrali mimoriadne náročnú tému a prostredie, pričom pôvodne mali ambície ešte vyššie.
Za trestancami prišli (oblečení vo väzenskom mundúre) s témou zmien sexuálneho správania vo väzenskom prostredí. Aj keď tento problém sa vo filme nakoniec okrajovo objaví, väzni ich nápad vysmiali.
Remo so Šlaukom sa teda sústredili na život oboch protagonistov za mrežami a ich márny pokus o resocializáciu po prepustení. Či to bolo dané protagonistami, alebo režijným zámerom, život v base a vonku sa v zásade nelíši.
Zomlel ich systém?
Zlatko a Miro sa každý svojím spôsobom ponosujú na osud či systém, no nič pre zlepšenie neurobia. Nevidíme Mira, či si vôbec hľadá prácu, kde a za čo býva. Zblížil sa napokon s bratom? Čo cíti? Po opustení väznice sa postupne vytráca aj z filmu. Vytláča ho Zlatkov príbeh asociála, ktorého mama ľúbi, aj keď jej prináša len utrpenie.
Sledujeme ho, ako opitý rovnako opitému kamarátovi farbisto opisuje paletu sexuálnych praktík, ktoré si po návrate na slobodu užíval s priateľkou. Ide s mamou na hríby. Opije sa. Skončí na psychiatrii. Vylieva si srdce. Je zhovorčivejší ako introvertný Miro, aktívnejší, strháva pozornosť na seba. Možno aj preto otvára film jeho výkrik do kamery.
Záver tiež patrí tej istej tvári človeka, ktorý žije na okraji spoločnosti. Zomlel ho systém alebo sa nechal zomlieť. Ktovie. Film na to neodpovedá. Je ako konštatovanie zo štatistík, ktoré Zlatka a Mira celý film prenasleduje – deväťdesiat percent väzňov sa do Ilavy napokon vráti.
