Julie Delpy. FOTO SME - ĽUBOŠ PILC
Francúzska herečka a režisérka Julie Delpy pre SME povedala, že nakrúcanie filmov je ešte stále mužským svetomFrancúzska herečka a režisérka JULIE DELPY videla ako šesťročná prvý Godardov film, ako štrnásťročná už hrala v jeho Detektívovi. Okrem iného nakrúcala s Kieslowským, Caraxom či Saurom. Lepšie filmy ako v Amerike videla v Európe a naposledy ju oslovili najmä Psie dni Ulricha Seidla. Na Slovensko prišla ako predsedníčka hlavnej poroty na 4. MFF Bratislava, kde okrem iného predstaví svoj nezvyčajný režijný debut Hľadanie Jimmyho, ktorý je podľa jej vlastných slov komédiou.
Spomínate si, kde sú korene vašej vášne pre film?
„Môj otec strávil celý svoj život vo filmových kluboch a kinách a ako dieťa ma vodil so sebou, aby som všetky tie filmy videla. Tak sa stalo, že filmy milujem. Otec ma k ničomu nenútil - bola som skutočne šťastná, že som na filmy mohla chodiť.“
Ktoré filmy pre vás predstavovali najväčší zážitok?
„Fanny a Alexander a Hviezdne vojny - Impérium vracia úder, čo je celkom zvláštna kombinácia. A tiež Plechový bubienok Volkera Schlöndorffa. Vyrástla som pri sledovaní odlišných typov filmov - od intelektuálnych, aj keď toto označenie nenávidím, až po mainstream.“
Hrali ste vo viac ako tridsiatich filmoch. Prečo ste sa rozhodli filmy nakrúcať?
„Navštevovala som newyorskú filmovú školu a pred pár rokmi som nakrúcala krátky film pre Arte. Neskôr som sa rozhodla spraviť jeho dlhšiu verziu - Hľadanie Jimmyho. Nemala som však peniaze, takže som ho nakrútila na digitálne video. Nerada hovorím, že som ho režírovala, pretože ten film sa skôr udial. Bol to pre mňa zaujímavý zážitok, ale nabudúce chcem nakrútiť film, ktorého rozpočet bude väčší ako päťtisíc dolárov.“ (Smiech.)
Aké boli reakcie publika?
„Niektorým sa to veľmi páčilo, iní boli pohoršení, pretože film porušuje všetky pravidlá, čo ľudí vyvádza z miery. Niektorí dokonca hovoria, že to nie je skutočný film. Ľudia si myslia, že všetko, čo sa odohráva pred kamerou, je improvizované. Všetko je však dôsledne vybudované, ešte aj veci, ktoré sme improvizovali, boli svojím spôsobom pripravené.“
Sú vám komédie blízke?
„Stále sa vyvíjam. Mám rada drámu aj komédiu, rôzne štýly. Mám rada Woodyho Allena a tiež - kto by mohol byť jeho opakom, najtemnejším z temných - napríklad Fassbindera, toho mám tiež rada.“
Čo teda v súčasnosti uprednostňujete - stáť pred či za kamerou?
„Závisí to od úlohy. Ak je dobrá, rada stojím pred kamerou, no skutočne rada som za kamerou. Keď hráte, niekedy máte len veľmi malú kontrolu nad výsledkom nakrúcania. Závisí to však od toho, s kým nakrúcate. Keď pracujem s režisérmi, ktorých obdivujem, je veľmi príjemné byť pred kamerou. Som však rada za kamerou, pretože vtedy nakrúcam svoj film. Na to som však nemala veľa príležitostí, pretože pre ženu je to veľmi ťažké.“
Je to naozaj také zlé?
„Pre ženu je asi tisíckrát zložitejšie režírovať film ako pre muža, pretože toto je stále mužský svet. Ešte stále sme veľmi ďaleko od rovnosti medzi mužom a ženou. Vždy, keď niekam posielam svoj scenár, podpisujem ho mužským menom - a peniaze zoženiem okamžite! Keď však zavolajú agentovi, že majú záujem film produkovať, a zistia, že za ním stojí žena, všetko je preč. Ako žena musíte byť aspoň desaťkrát silnejšia a tvrdšia.“
Čiastočne žijete v Spojených štátoch. Aký je váš názor na súčasnú situáciu?
„Tvrdo bojujem, pretože chcem, aby sa veci zmenili. Inak svet speje ku koncu, pretože sa nachádza v rukách takých ľudí ako George Bush. Takže je to jednoduché - svet sa buď zmení, alebo skončí. Ľudskou prirodzenosťou je prežiť a prežitie je o adaptovaní a zmene spôsobov prežitia. Cesta, ktorou sa všetko uberá, a to, akí ľudia majú moc, naznačuje, že sa veci neuberajú správnym smerom. Rozhodne by sme to mali zmeniť.“
Mnohé veci vidno aj v amerických mainstreamových filmoch. Čo si o americkom strednom prúde myslíte?
„To je dôvod, prečo nemám rada súčasný americký mainstream. Sú naozaj smiešne, zaostalé a hovoria o paranoji. Videla som jeden zaujímavý film - Kolky pre Columbine - ktorý ukazuje, aká je paranoja, ktorá vládne v USA, zlá. Žijem v Amerike, no to, čo mám na nej rada, nie je kultúra fast foodov. Mám rada tú druhú kultúru. V Amerike majú McDonald‘s, ale aj Johna Cassavettesa, Henryho Millera, J. D. Salingera. V Amerike je aj veľa ľudí, ktorí proti kultúre fast foodov bojujú. Keď som prišla do Európy, bola som prekvapená, pretože ľudia túto kultúru akceptujú. Bojujú proti nej dokonca menej než v samotnej Amerike!“
SILVIA KLASOVÁ
