Keď anjel prejde cez javisko, človek odrazu pochopí oveľa viac, ako sa dá vysvetliť slovami, tvrdí Jon Fosse. Dramaturgička Andrea Dömeová vybrala do bulletinu výrok, ktorý je pre chápanie jeho tvorby príznačný. Anjelom tento nórsky autor myslí magický moment, keď medzi javiskom a hľadiskom vznikne niečo nevysvetliteľné. Hoci je režisér Juraj Nvota priam expertom na týchto divadelných okrídlencov, do inscenácie Sen o jeseni sa mu ich nepodarilo zaangažovať. V takýchto prípadoch sa hovorí, že poetika divadla sa nestretla s poetikou hry. Ak by to však bolo také jednoduché, hra by ani neuzrela svetlo rámp. Ťažko uchopiteľný text o večnom obcovaní so životom i smrťou musel zúčastnených tvorcov provokovať, istotne si ho nevybrali len preto, že chceli byť „in“, pretože Jon Fosse sa momentálne vo svete prekladá i hrá.
Už samotný titul hry naznačuje problémy. Čo môže byť banálnejšie ako zvukomalebné spojenie dvoch kvázipoetických obrazov? Celá hra je podobne buď o všetkom, alebo o ničom. Text sa zamotáva sám do seba, autor v ňom prazvláštne narába s časom, dej - ak sa dá vôbec o ňom hovoriť - plynie v rôznych časových pásmach oddelených len tenučkou membránou.
Ošumelý sa môže zdať i motív starej lásky, bezohľadnosti vášne či jej náhleho odumierania. Ak sa na scénu nedostaví spomínaný anjel, máme problém. Ak by sa však zjavil čo i len na chvíľu, mohli by sme pochopiť niečo podstatné o ženách, ktoré striedavo poskytujú mužom život i smrť, aj o večných komplexoch mužov, ktorí sa cítia vylúčení zo ženskej intimity.
Herci dobre cítili, že text je zvláštnym spôsobom štylizovaný, ale nedokázali k nemu pristúpiť inak ako ku konverzačnej dráme, akémusi Cintorínu snov. Zuzana Kronerová zahrala Matku ako kedysi rovnomennú Pitínskeho vrahyňu. K pocitu dejá vu prispel trochu aj jej herecký partner Boris Farkaš, opäť v úlohe Otca. Pritom Fosseho matka nemusela byť karikatúrou ženy v starom kabáte a neforemnom klobúku. Szidi Tóbiás mala všetky predpoklady byť osudovou ženou, v kostýme ladenom do teplých farieb vyzerala ako krásny jesenný sen, a predsa aj ona miestami hrala ako prvýkrát v živote. Azda najväčšie problémy mal Vladimír Hajdu. Jeho bezstarostný muž nevedel presvedčivo zahrať rozpaky, vášeň ani smútok. Lucia Gažiová prišla do divadla nezaťažená jeho poetikou, možno i preto sa zmocnila svojej postavy dostatočne civilne i záhadne zároveň.
Scéna Mony Hafsahl nadchla. Prvých päť minút. Potom začala hercom zavadzať, nevytvorila priestor na ich príchody a odchody vrátane toho finálneho. Fosseho hra, ani najgeniálnejšie urobená, nebude v našich končinách trhákom. Mala však šancu osloviť aspoň tých, ktorí za sebou bezprostredne nasledujúce repliky - milujem ťa, nenávidím ťa - nepovažujú za nelogické.
