Od narodenia Mila Urbana, autora rozsiahleho románového, novelistického a memoárového diela, uplynulo koncom augusta 110 rokov. V širšej čitateľskej verejnosti je v povedomí predovšetkým prostredníctvom románu Živý bič.
Milo Urban je typom intenzitného tvorcu, lebo takmer vždy, v rozlohe celého prozaického diela, mu ide o spracovanie nejakého závažného problému. Takýto prozaický naturel má však svoje žánrové úskalia. Zodpovedá skôr novelistickému ako románovému spôsobu písania, pretože v širokom priestore epického rozprávania sa priveľká intenzita opotrebúva a premieňa na extenzitu. K tomu došlo najmä v Urbanových románoch V osídlach, Zhasnuté svetlá, Kto seje vietor, ba i v niektorých pásmach Živého biča.
V Urbanových vrcholných novelách však zostáva intenzita intenzitou. Všimnime si v týchto súvislostiach aspoň takú črtu jeho noviel, akou je zameranie sujetu na maximálne vybičovaný, krajne intenzívny, hraničný vzťah, naplno sa rozvíjajúci najmä pri väzbách, ktoré možno označiť za jediné a posledné. Keď z tohto hľadiska porovnáme Urbanove prózy a ich sujetové priečelie s mimoliterárnou skutočnosťou, konkrétne s bežnou dobovou štruktúrou hornooravskej dedinskej rodiny, dospejeme k záveru, že autor mal odvahu namiesto typickej látkovej viacdetnosti uplatniť intenzívny motív jediného potomka. Jediný je Ján Štelina, ale i jeho vrah Ondrej Zimoň z novely Za vyšným mlynom, jediného syna má Pavol Duchaj v Starobe, práve tak ako sváko Ignác z novely V súmraku, jediný je Štefan Koňarčík Chrapek i Jašek Kutliak v ďalších novelách, jedinú dcéru mal, aby sme uviedli aspoň najcharakteristickejšie prípady, aj Štefan Tropek v Svedomí. Motív jediného potomka spätý s hraničnou situáciou sa javí ako strata posledného a všetkého, pričom stratu možno chápať ako totalitu (smrť) alebo zlyhanie vzťahu, ktorý už aj tým, že je blízky a rodinný, pôsobí často hrozivejšie než smrť.
Takto komponované novely sa pritom nevyčerpávajú tvorbou napätia, ale jemne, v náznaku, s estetickou mierou a nevšednou psychologickou prenikavosťou stvárňujú otázky viny a trestu, zla v človeku i procesy vnútorného očisťovania. Možno ich priradiť k tomu najlepšiemu, čo v novelistickom žánri u nás, ale i vo svetovej literatúre vzniklo.
