Moderná slovenská kultúra dvadsiateho storočia sa rodila na periférii. Len veľmi pomaly sa v kultúrnej pamäti presúva do centra, kde v skutočnosti patrí. Adam Bžoch objavil na periférii freudovskú psychoanalýzu. V architektúre sa spoza chrbta Dušana Jurkoviča a Emila Belluša vynorila v monografii Henriety Moravčíkovej sociálna funkcionalistická architektúra Friedricha Weinwurma.
Zo skrytých bratislavských zakutí sa vyčírila u Tomáša Berku a Jána M. Bahnu kultúra vily. V Novom Slovensku manifestovali Katarína Bajcurová, Petra Hanáková, Aurel Hrabušický a Dagmar Poláčková to, čo ostávalo mimo pozornosti vizuálnej kultúry - modernú bytovú kultúru, dizajn a fotografiu aj s jej obrúsenými hranami vojnových rokov. V literatúre sa odohralo niečo, na čo možno ostatné oblasti kultúry ešte len čakajú. Dôraz sa presunul z avantgardy na existenciálnu literatúru Františka Švantnera, Leopolda Laholu, Júliusa Barča-Ivana.
Vášnivý archeológ pamäti
Prednedávnom sme dostali do rúk druhý diel monumentálneho projektu Ľubomíra Longauera o úžitkovej grafike na Slovensku po roku 1918 Vyzliekanie z kroja (Bratislava : Slovart a Vysoká škola výtvarných umení, 2013). Nadväzuje ním na monografiu Ivy Mojžišovej Škola moderného videnia, ktorá sa nezaoberá len moderným videním bratislavskej Školy umeleckých remesiel, ako to hovorí jej názov, ale aj pozdvihnutím úrovne priemyselnej úrovne a zmenou životného štýlu. Autor sa k nej hlási hneď vo vstupnom poďakovaní, keď píše, že „počas normalizácie udržala túto kľúčovú tému dejín slovenského výtvarného umenia 20. storočia pri živote a položila základ výskumu“.
Vyzliekanie z kroja je venované okruhu tvorcov okolo Školy umeleckých remesiel Mikulášovi Galandovi, Ľudovítovi Fullovi, Zdeňkovi Rossmannovi, Karlovi Jaroňovi a Josefovi Rybákovi, pričom ďalší diel chce Longauer vyhradiť ich zabudnutým absolventom, ale aj spolupútnikom školy Ladislavovi Csáderovi, Vladimírovi Bahnovi, Ľudovítovi Kudlákovi. Oproti Mojžišovej širokému pohľadu na ŠUR sa Longauer sústreďuje na typografiu. Tu však prináša množstvo nových a neočakávaných nálezov a nachádza veci, o ktorých sme si mysleli, že sú stratené, zničené dobovým nezáujmom, celkom zabudnuté. Jeho práca má étos pôvodných bádateľov a vernovských cestovateľov. V tomto zmysle je Longauer naozaj vášnivým archeológom pamäti.
Životný štýl
Jedno má však Longauer celkom nepochybne s Mojžišovou spoločné. Typografia nie je preňho len výtvarnou, či presnejšie vizuálnou disciplínou. Je prejavom tvoriaceho sa životného štýlu dvadsiateho storočia ako výsledku modernizácie. Longauer ukazuje s veľkou vášňou, zaujatím a rétorickou vervou, ako ťažko sa na Slovensku presadzovala.
Nevyhýba sa faktu, že modernosť sa zrodila v ľavicovom kultúrnom prostredí, ani opisu toho, ako revolúcia požierala vlastné deti, ako sa revolučné deti požierali navzájom, ako ich krivila doba. Vidno to na príklade dnes už takmer zabudnutého Ľudovíta Kudláka, ktorý prešiel životom od kassákovského dadaistu cez funkcionalistu k socialistickému realistovi, ale aj u kanonizovaného klasika moderného umenia Ľudovíta Fullu, lebo ani ten nešiel len proti srsti totalitných čias, ale plával aj v ich vodách.
V tomto ohľade je Longauer poctivý, poctivejší než ľavicové kultúrne prostredie dvadsiateho storočia, ktoré tak rado zabúda na horšiu časť svojej minulosti. Možno preto, že Longauer sníma klobúk pred výkonmi, ktoré sa v ňom zrodili, ale nemá potrebu obhajovať v ňom neobhájiteľné.
Pretváranie
Veta o tancovaní šimy a foxtrotu v krpcoch je veršom z básne Joža Nižnánského, ktorý ešte predtým, než sa stal autorom populárnych románov, bol priateľom ľavicových avantgardistov. Spojenie modernosti s tradíciou je zvláštnou črtou slovenskej kultúry dvadsiateho storočia. Je však zrozumiteľné – spája revolučnosť s romantickosťou, aj keď je to v polovici dvadsiateho storočia neraz romantickosť falošná, ako na to upozorňoval už v tom čase Michal Chorváth.
Ľubomír Longauer ukazuje na typografii plasticky, ako práve jej periférne postavenie v slovenskom vizuálnom umení umožnilo pretvoriť alebo ak chcete apropriovať, čo sa odohrávalo na špici moderného svetového umenia: vyzliecť slovenskú kultúru z kroja, ale zároveň v nej spojiť šimy s krpcami. Myslím predovšetkým na abstraktné umenie, ktoré žiari vo Fullovej a v Galandovej typografii najjasnejším svetlom Kandinského bodov a línií. Nie nadarmo si Longauer viackrát v knihe povzdychne, aká je škoda, že najmä Ľudovít Fulla nemá viac typografických prác. Príbeh zápasov o slovenské abstraktné umenie dvadsiateho storočia, ktoré slovenská kultúrno-nekultúrna spoločnosť vyhadzovala von dverami a ono sa uvzato vracalo oknom, by vydal za osobitnú knihu.
Ľubo Longauer tvorí naozaj monumentálne dielo. Vášňou, neústupčivosťou, nesmiernou trpezlivosťou, disciplinovanosťou a nežným vzťahom k typografii je dobrým bojovníkom svojej veci.
Autor: literárny vedec
