Príbeh Slovenky z Maďarska, ktorá po presídlení začala nový život v Kolárove
V novembri uplynie 70 rokov odvtedy, čo exilová československá vláda oficiálne požiadala vládu USA, Veľkej Británie a Sovietskeho zväzu, aby dali súhlas na vysídlenie nemeckej a maďarskej menšiny z Československa. Tieto snahy presadzovala už od roku 1941 na čele s vtedajším exilovým prezidentom Edvardom Benešom. Benešove dekréty boli odvtedy predmetom sporov, ktoré podľa všetkého vyrieši iba čas.
"Bola som v deviatom mesiaci, keď sme nastupovali do transportu z Dolnej zeme. Odchádzali sme z mestečka Mezőberény, po našom je to Poľný Berinčok, hovorí 90-ročná pani Zuzka Bányászová z Kolárova.
Mala dvadsaťštyri rokov, keď sa na základe Benešových dekrétov začala československá vláda vyrovnávať s povojnovým stavom a chcela vykázať z krajiny vojnových previnilcov. Spolu s nimi sa v roku 1947 malo z Československa presťahovať do Maďarska toľko slovenských Maďarov, koľko maďarských Slovákov bolo ochotných prísť z Maďarska do Československa, presnejšie na juh Slovenska. Podobne, ako to bolo v prípade nemeckej menšiny.
Predkovia pani Zuzky a jej manžela sa prisťahovali do Poľného Berinčoka ešte v 18. storočí počas takzvaného veľkého sťahovania. Manželova rodina, pochádzajúca od Bardejova, sa dlho volala Banásová, potom ju premenovali. Keď sa dvaja mladí na Dolnej zemi zišli, on už takmer nevedel po slovensky, Zuzkina rodina si jazyk viac udržiavala. V roku 1947, v období presídľovania, už mali trojročného syna a práve čakali prírastok.
Salaš alebo dedina
„Náš vlak smeroval do Nových Zámkov, odkiaľ nás mali poslať do okolitých dedín a osád – časť ľudí mala ísť do Nededu a na priľahlé samoty, časť do Kolárova. Mala som šťastie, v našom kupé sedela aj jedna zdravotná sestra, a tá na mňa počas cesty dozerala. Keď sme dorazili na stanicu, vraví mi – pani, nechoďte vy do Nededu, lebo keď to tam na vás príde, doktora sa nedočkáte. A odviedla ma do novozámockej nemocnice,“ rozpráva pani Zuzka.
Jej aj manželova rodina medzitým mierila na salaš neďaleko Nededu. Zuzka v nemocnici pobudla tri dni, no keďže pôrod sa nehlásil, poslali ju preč. Netušila, kadiaľ ísť a trvalo celý deň, kým sa vďaka pomoci miestnych ľudí dopravila do 17 kilometrov vzdialeného Kolárova.
Tam už medzi prisťahovalcami vládol miestny chaos – niektoré domy, kam sa mali noví ľudia nasťahovať, boli ešte obsadené pôvodnými obyvateľmi, v tých už prázdnych sa zasa zdržovali noví, čo na nevyprázdnené domy čakali. Navyše, mnohých Maďarov zo Slovenska dovtedy – vzhľadom na nedotiahnuté politické dohody – transportovali do Česka.
Našťastie, v neznámom prostredí sa noví obyvatelia stretli aspoň na jednej ulici. Mnohí ako susedia a príbuzní žili blízko seba aj na Dolnej zemi. Po komplikovaných dohodách a vyjednávaniach sa pani Zuzka usídlila na jednej z kolárovských ulíc u svojej starej mamy. Tu počkala na vlastnú rodinu, ktorú sa sem podarilo vrátiť zo salaša. V Kolárove (vtedy Gúta) sa pre nich našiel dom, kde sa im o pár dní narodil druhý syn.
Rok 1947. Postele, stoličky, stoly, všetko sa nakladá do nákladného auta. Obyvatelia južného Slovenska sa presúvajú na staicu do Nových Zámkov, odkiaľ ich vlak odváža žiť na Dolnú zem.
Foto – Lionel Davidson, Maďarské národné múzeum
Bez kultúry
Dom dostali len šťastnou náhodou. Bol naň poradovník a prednosť mali len vďaka tomu, že sa ešte v Maďarsku stali členmi Slovenského spolku. Založili ho tam učitelia zo Slovenska, pricestovali do Berinčoku, aby propagovali myšlienku presídlenia a nahovárali tamojších na výmenu.
„Prikývli sme, že pôjdeme, veď sme boli Slováci a v Maďarsku sme vlastne žili dosť izolovane,“ hovorí pani Zuzka. „Naši rodičia a starí rodičia žili v getách. V dedine bolo švábske, maďarské a slovenské geto a ľudia sa nemiešali. Až my mladí sme sa začali medzi sebou postupne schádzať.“
V čase presídľovania mal Poľný Berinčok okolo 12-tisíc obyvateľov, z toho bola asi polovica Slovákov a druhú tvorili Maďari a Nemci (ktorých tiež nútene presídľovali). Z tamojších Slovákov sa rozhodla prísť na Slovensko asi tisícka obyvateľov. Tí, čo zostali – často blízka rodina, sa asimilovali.
„Žili sme bez svojej kultúry. Kým neprišli agitátori, po tejto stránke nebolo na juhu Maďarska nič. Ani neviem, či som vedela nejakú slovenskú pieseň, jediné, čo sme mohli počuť po slovensky, bolo náboženstvo. Náboženské piesne sme mali české, dokonca tlačené švabachom. Vtip je, že o slovenských pesničkách z maďarského Berinčoku som sa dozvedela až tu, na Slovensku,“ ukazuje pani Zuzka, dlhoročná členka speváckeho zboru v Kolárove, vzácny spevník.
Posledný pohľad obyvateľov opúšťajúcich Slovensko. Smerujú na juh Maďarska, kde budú žiť, zatiaľ čo na novozámockú stanicu privezie súprava na výmenu maďarských Slovákov.
Foto – Lionel Davidson, Maďarské národné múzeum
Cukor nadovšetko
Južné Slovensko do svojho príchodu nepoznali. Prekvapilo ich, že sa dostali do pohraničného prostredia hovoriaceho po maďarsky, tým skôr, že na Dolnej zemi, kde dovtedy žili, sa stále hovorilo aj po slovensky. „Mysleli si, čo za zberba to z Dolnej zeme príde, a nakoniec boli prekvapení, že hoci sme boli Slováci, vedeli sme po maďarsky krajšie ako oni,“ spomína pani Zuzka. „No povedzte, nebolo to presídľovanie zbytočné?“
Aj ona mala o ľuďoch z Hornej zeme mylnú predstavu. Myslela si, že tu žijú utlačení, chudobní ľudia, a naopak – mnohí s radosťou spomínali, ako sa za prvej republiky mali dobre.
Po príchode na Slovensko sa aj pani Zuzka s rodinou začala mať lepšie ako v Maďarsku. Tam svojho času treli väčšiu biedu, lebo manžel ako murár sa veľmi neuplatnil. Mali síce hospodárstvo, dopestovali a dochovali si, takže nemali ťažkosti s potravinami, no zrazu pribudla nová možnosť zarobiť si, po vojne sa veľa stavalo.
„Nehovorím, že každý sa mal lepšie, veď bol prídelový systém na šatstvo aj na potraviny, ale predsa sme to pocítili. Kým sme sa sem nepresťahovali, môj prvý syn nepoznal cukor. Cenili sme si ho nadovšetko, štvrť kila sme si strážili ako oko v hlave. A keď sme prišli sem, dostali sme na osobu toľko cukru, že sme ho doma mali zrazu haldu.“
Pani Zuzka Bányászová má 90 rokov, je jasnej mysle a berie iba lieky na tlak. Väčšinu
svojho života prežila na Slovensku v Kolárove (Gúta), kam prišla s rodinou v rámci
presídľovania v roku 1947. Foto - autorka
Slovenské krivdy sú staršie
Mnohí slovenskí Maďari pocítili výmenu obyvateľstva inak. Nikto sa ich nepýtal, či chcú odísť, alebo nie, presídliť sa museli a na novom mieste nedostali to, čo doma zanechali. Namiesto murovaných domov sa ocitli v chalupách z nepálenej hliny, žiadne stodoly, nijaké pozemky.
„Neušla sa nám ani brázda, sme tu, sme zdraví, chceli by sme pracovať, rýpať sa v zemi,“ píše sa v knihe Bélu Angyala o spomienkach presídlencov, ktorých zo Slovenska vysťahovali do maďarského Pitvarosu. Ich potomkovia môžu dodnes trpieť historickou krivdou, čo otvorenému mysleniu neprispieva.
„Historickú krivdu môžu pociťovať predovšetkým tí, čo boli presídlení násilne. To boli hlavne Maďari, ktorí boli na výmenu obyvateľstva určovaní československými úradmi,“ vysvetľuje historik, profesor Štefan Šutaj. „V historickom vedomí, v historickej a rodinnej pamäti sa tieto udalosti zachovávajú predovšetkým v negatívnom poli hodnotenia. Podstatne výraznejšie to vidieť v maďarskej než v slovenskej časti obyvateľstva. Slovenské ´krivdy´ sú staršie, viažu sa na iné historické udalosti ako maďarizáciu, násilnú asimiláciu, kultúrne pamiatky, Viedenskú arbitráž. Myslím si však, že postupne sa aj ´krivdy´ presídlencov čoraz viac dostávajú do pozície nostalgických spomienok na časy minulé, starý domov. Skôr ako by ich vyliečila politika, rieši ich čas.“
Šutaj upozorňuje, že motiváciou československej exilovej vlády aj jej nasledovníkov bolo presídlením zamedziť, aby sa v budúcnosti opakovali vojny, ktorých zdrojom by bola etnicita a etnická premiešanosť obyvateľstva a dokončenie myšlienky existencie národného štátu.
Vláda si uvedomovala aj to, že sa tak udeje za cenu ďalšieho ľudského utrpenia, no považovala to za menšie zlo ako vojny, pred ktorými chcela uchrániť ďalšie generácie. „Dnešný svet a dnešná stredná Európa vníma tieto záležitosti inak,“ hovorí Šutaj. „Takéto presídľovanie je pre nás absolútne neprijateľné riešenie.“
