Bratislavské džezové dni sa v jubilejnom 40. ročníku natiahli na štyri dni a ukázali, že sú v najlepšej kondícii.
Festival známy pod zľudoveným názvom „džezáky“ oslávil štyridsiatku. Aj to bol dôvod, pre ktorý sa začal o deň skôr ako zvyčajne. V bratislavskej Starej tržnici sa vo štvrtok konal nezvyčajný koncert – v dvojhodinovom bloku sa predstavil tucet slovenských kapiel a projektov.
Je to pre džez netradičná dramaturgia, pretože na každú formáciu vyšlo pätnásť minút a to nie je u niektorých hudobníkov ani dĺžka jedného bežného sóla. Hralo sa na striedačku na dvoch kompletne vybavených pódiách a bol to v každom prípade zaujímavý zážitok aj pre zvukárov. Po Slovákoch vystúpil acidjazzový guru, klávesista James Taylor so svojou groovujúcou skupinou.
Hugh Masakela.
Africký vrchol
V piatok sa to začalo ako obvykle, v Inchebe. No, nie úplne obvykle, lebo festival sa tentoraz konal v pavilónoch C a D, čo znamenalo dve veci: hlavná sála bola krajšia, väčšia a vzdušnejšia ako doteraz v novodobej histórii, ale prechod k druhému pódiu bol komplikovanejší. Organizácia a zvuk však boli skvelé.
Program odštartovala slovenská skupina Maringotka, ktorá sa hlási k gypsy jazzu u nás veľmi nezvyčajnému, a určite ešte toho veľa povie (už napríklad dostala ponuku zahrať si v prestížnom viedenskom klube Porgy & Bess). Džez v jej podaní je milý, zábavný a temperamentný.
Maďarskí smoothjazzoví Djabe vystúpili s bubeníkom slávnych islandských Mezzoforte Gulim Briemom a zaplnili sálu farbami a pozitívnymi pulzáciami.
A potom to prišlo: Hugh Masakela má 75 rokov a energie ako plný bar tridsiatnikov. So svojou kapelou zahral afro jazz, ktorý neulietaval do módnej bižutérie world music, ale držal sa fundamentu groovu. Neuveriteľná práca s dynamikou (prechod z pianissima do forte na ploche dvoch taktov), obrovská uvoľnenosť, krásne inštrumentálne party a veľká zábava. Koncert z kategórie nezabudnuteľných.
Robert Cray potvrdil, že je naozaj famózny spevák (so soulovou farbou hlasu) a významný gitarista. Bluesman, ktorý posúva blues mimo typických idiómov, podobne ako, povedzme, Robben Ford alebo John Mayer.
Robert Cray.
Slovenské (európske) hviezdy
Na druhom pódiu vystúpili v sobotu dve kapely – trio talentovaného mladého klaviristu Miloša Biháryho a Cieľová skupina, ktorá sa inšpiruje prog rockom a fusion.
Veľmi milými hviezdami pódia boli prešovskí A.M.C., trio s hosťujúcim gitaristom Markom Whitfieldom, ktorý patrí k svetovo uznávaným majstrom nástroja. Namiesto typických smoothazzových polôh sa prejavoval v oveľa expresívnejších a pristalo mu to.
Sobotu na hlavnom pódiu načala medzinárodná kapela As Guest, ktorú vedú dvaja Slováci žijúci v Holandsku, klavirista Michal Vaňouček a vibrafonista Miro Herák. Bola to ukážka európskeho džezu na najvyššej úrovni s fantasticky prekomponovanými kompozíciami a dychberúcimi výkonmi.
Rakúšanka Lia Pale posadila svoj set do komornej až divadelnej nálady a vibrafonista Joe Locke zahral džezový mainstream, ako ho už vedia hrať najlepší americkí muzikanti (a spevák Kenny Washington). Od swingových „štyroch“ až po Billa Withersa.
John Scofield.
John Scofield (gitara), Steve Swallow (akustická basgitara), Bil Stewart (bicie) – ťažko si predstaviť hviezdnejšie gitarové trio. Napriek rezervovanému zvuku malo v sebe scofieldovského dobrodružného ducha, duchaplnosť, vtip a obrovský náklad človečiny.
Belitta (Lillia Expositó) je vynikajúca kubánska klaviristka, speváčka a veľmi precízne riadená strela. Priviedla si kapelu s vynikajúcim saxofonistom a flautistom a solídnou rytmikou a večer sa začal točiť v rytme samby. S kapelou si zahrala a zaspievala aj Belittina dcéra Glenda, ktorá žije na Slovensku. Jej intonácia mnohým pripadala svojská, ale možno to tak malo byť.
Z koncertov na B pódiu treba spomenúť klubový mainstream Jany Gavačovej a hosťujúci tentet Michala Motýľa - od čias nonetu Matúša Jakabčica sme u nás nemali takúto veľkú komornú skupinu s pôvodným repertoárom (pre tentet píšu a aranžujú viacerí autori).
Belitta (Lillia Expositó) kubánska klaviristka a speváčka zaspievala aj so svojou dcérou.
