Po väčšinu dní je to kaviareň s niekoľkými policami kníh, v pondelok to bolo inak. Kto sa včera cez obed zastavil v bratislavskom Urban House, mohol zažiť tri akcie naraz.
Najskôr pred očami nič netušiacich zákazníkov začali muzikanti do zadnej časti kaviarne nosiť nástroje. Vzápätí technici pri bočnej stene postavili luxusnú highendovú zvukovú aparatúru pre audiofilov a tú potom ešte pár dobrovoľníkov obstavalo dvomi desiatkami starých čiernobielych televízorov. Krátko po dvanástej začala z reproduktorov znieť hudba. Album Moruša čierna, ktorý mal včera oficiálny dátum vydania. No bolo to všetko, len nie oficiálne.
Sila minimalizmu
Plynula pesnička za pesničkou, každú sprevádzali špeciálne vizuály blikajúce z obrazoviek televízorov. Minimalistické geometrické tvary na obrazovkách zaujímavo dopĺňali hudbu z reproduktorov.
Kruh sa vlastne symbolicky uzavrel – po Moruši bielej prichádza Moruša čierna a čiernobiela vizualizácia len potvrdila, že ide o originálny projekt, ktorý stojí na hudbe, ale nielen na nej. „Chceli by sme celý album uviesť ako vizuálnu šou, možno bude aj DVD,“ vraví Jana Kirschner. Všetky ďalšie aktivity spojené s projektom Moruša však prídu najskôr na jar, po ďalšej materskej dovolenke.
Po krátkej tlačovej konferencii prišiel ešte kratší koncert. Minimalistická bola aj sprievodná skupina, ktorá odohrala len dve skladby, ale aj po nich bolo jasné, že vznikol silný album – nasiaknutý tradíciami aj so znalosťou aktuálnych trendov. Je to zásluha jej partnera, producenta a klávesistu Eddieho Stevensa, ktorý je rovnocenným spoluautorom. Čaro nových pesničiek nepokazili ani technické problémy so zvukom pri ich prvom uvedení na pódiu.
Hudba aj život naruby
„Po Krajine rovine som si nebola úplne istá, či chcem robiť ďalší album s Eddiem. Kam ďalej sa ešte môže posunúť naša spolupráca. Ale na Moruši bielej ma vzal zase niekam inam a na čiernej ma už posunul tak, že som pri skladbe Muzika dupala nohami a kričala, že to nik nezvládne.“
Prvý singel rozdelil aj jej ľudí, ktorí ho počuli. Niektorí boli nadšení, iní zostali zaskočení či sklamaní. „Keď to dnes počúvam, hovorím si, že som dobre urobila, aj keď mi to obrátilo hudobný aj osobný život úplne naruby,“ vraví speváčka.
„Ale dohodli sme sa, že na ďalší album si napíšem všetky pesničky sama. Keď sme odovzdali hotový master, vydýchla som si, ale hneď na druhý deň som si zobrala gitaru. Cítim sa ako po výstupe na veľkú horu a teraz mám pocit, že by som sa radšej zdržiavala v doline.“
