Režisér Eric Badelaire dokázal skoro nemožné, vo filme Listy Maxovi vystihol imaginárnosť pojmov národ a štát. Vystupuje v ňom jeho mladý kamarát, bývalý minister zahraničných vecí Abcházska.
Drahý Max, si tam? Americký režisér Eric Baudelaire poslal svojmu kamarátovi strohý list. Ešte tou klasickou cestou, využil na to francúzsku poštu. Keď dostal odpoveď, v ktorej mu kamarát oznámil, že „áno, niekde som“, napísal list druhý.
„Tebe došiel môj list? Ako je to možné?“ čudoval sa. „Myslel som si, že sa niekde po ceste stratí. Predstavoval som si nejakú poštárku, ako sa v Paríži pozerá zmätene na mapu a rozmýšľa, čo s tým listom urobí.“
Baudelaire pôvodne iba experimentoval, ako každý zvedavý filmár. Jeho kamarát býva v krajine, ktorú zatiaľ uznalo len šesť štátov z celého sveta a napísať na obálku cieľovú adresu Abcházsko sa mu zdalo dosť bláznivé.
Nepredpokladal, že svetové telekomunikačné služby budú mať takú destináciu v systéme, ale predsa. Pokus vyšiel.
V Abcházsku by radi oslavovali nezávislosť, ale nemajú s kým.
Stopy štátu, stopy identity
Konverzácia s Maxom takto pokračovala ďalej, na krátke otázky chodili filozofické odpovede, až sa stali základom filmu, v ktorom Baudelaire a jeho kamarát uvažujú o tom, čo je štát, čo napĺňa jeho slovo obsahom a ako sa prejavuje jeho existencia.
Dokument Listy Maxovi súťažil na festivale v Jihlave a hoci má nejasnú, neuchopiteľnú a jednu z najťažších tém, aké si filmár môže vybrať, patril medzi to najzaujímavejšie a najkrajšie, čo tento rok v programe bolo.
Eric Baudelaire sa narodil v Salt Lake City, dnes už dlhšie žije v Paríži a pred časom bol na fotografickom kurze v Abcházsku. Tam sa zoznámil s Maximom Gvinjiaom, rozhľadeným a hĺbavým mladým mužom, s ktorým mohol filozofovať a nakrútiť meditatívny film.
Maxim dospieval, keď sa v roku 1992 začala v Gruzínsku občianska vojna a abcházsky región sa pokúšal o nezávislosť. A mal sotva tridsať, keď sa dostal do vysokej politiky a na niekoľko rokov sa stal aj ministrom zahraničia. Od Baudelaira dostával listy od roku 2012, spolu sedemdesiatštyri, a v nich len krátke vety, jednu, dve otázky.
Napríklad: „Čo robí po príchode do roboty diplomat z krajiny, s ktorou sa oficiálne nemôže rozprávať skoro žiadny iný diplomat?“ Odpovede mu diktoval do telefónu a potom ešte súhlasil s tým, aby spolu nakrútili niekoľko ilustračných sekvencií z jeho života.
Pitie kakaa na raňajky, cesta do roboty, pitie piva s kamarátmi, hádzanie kamienkov do mora, prechádzky popri opustených a zbombardovaných domoch, oslavy výročia nezávislosti... V čom z toho sa prejavuje, že Maxim Gvinjia je príslušníkom skupiny ľudí, ktorá túži po vlastnom štáte? Čo tvorí tú identitu, ktorú by obyvatelia Abcházska chceli nejako skonkretizovať?
Maxim Gvinjia sa stal ministrom zahraničia veľmi mladý, ale prácu diplomata si veľmi neužil.
Je bez toho, že by bolo
Film Listy Maxovi sú citlivou a zároveň provokujúcou úvahou o imaginárnej podstate národa a štátu. Jeho vrcholom je fotografická sekvencia, ktorá zaznamenáva prvú oficiálnu cestu abcházskeho prezidenta do zahraničia. On a skupinka ďalších reprezentantov sa hrdo odfotili na letisku hlavného mesta Nikaraguy, zašli do centra, potriasli si rukami a folklórna skupina sa predviedla pred pár hosťami vo foyer hotela.
Nestalo sa skoro nič, svet si nič nevšimol, Zem sa točila ďalej – a predsa to malo pre niekoho veľký význam.
„Abcházsko je zvláštny paradox. Jeho teritórium má svoje hranice, vládu, zástavu, jazyk – fyzicky existuje,“ hovorí Baudelaire. „Zákon však jeho existenciu neeviduje, za dvadsať rokov ho skoro nik neuznal. Abcházsko je bez toho, že by bolo, zaseknuté v hraničnom priestore, priestore medzi dvomi realitami.“
Prvý list Maxovi poslal s pocitom, že hodil fľašu do mora. Dostal odpoveď, skvelé. Nakrútil s ním film, inšpirujúce. No i tak to vraj neznamená, že vie, kde jeho kamarát je.
