Bol presne taký dobrý, ako sa patrí na jubilejný ročník významného európskeho festivalu.
Už od polovice 80. rokov si Bratislavské jazzové dni držia vysoký štandard. Potvrdil to aj štyridsiaty ročník festivalu, ktorý sa skončil v nedeľu.
Talent roka sú GrooveHub
Posledný večer otvorili klávesista Tomáš Gajlík, bubeník Dávid Hodek, trubkár Lukáš Oravec a kontrabasista Róbert Ragan mladší. Kvartet mladých hudobníkov, ktorí už majú čo povedať v európskom džeze. Na B pódiu sa o rozruch postaralo trio GrooveHub, ktoré pikantne mieša džezové a jazzrockové ingrediencie. Ľuďom sa páčili až tak, že si ich v hlasovaní vypýtali do ďalšieho ročníka festivalu, ktorý budú otvárať.
Na tomto pódiu sa nestratilo ani príjemné methenyovské fusion gitaristu Samuela Marinčáka – ako jedna z mála skupín hrali bez klávesov.
Ed Partyka Jazz Orchestra je medzinárodný big band, ktorý je zložený zo špičkových hráčov. Už dávno sme na BJD nepočuli taký moderný a plnokrvný veľkokapelový zvuk, niektorí si možno spomenuli na Pražský Big Band, ktorý bol stálym inventárom historických ročníkov festivalu.
Gitarista Mike Stern je v Bratislave ako doma a podaktorí sme videli niekoľko jeho koncertov. Famózny gitarista však má talent zostaviť mimoriadnu kapelu. Tentoraz s ním okrem stáleho saxofonistu Boba Franceschiniho hrali kontrabasista a basgitarista Chris Minh Doky a nová bubenícka hviezda Keith Carlock. Pre tých, čo Sterna nepoznali, bol jeho vysokonapäťový set naozajstným kultúrnym šokom. Ak ho „viete naspamäť“, aj tak prekvapil, napríklad sólovým spevom.
B pódium uzavrela výborná írsko-medzinárodná skupina Kavorka, ktorú vedie slovenský saxofonista Peter Dobai. Hrali suverénny, náročný džez, založený na zaujímavej architektúre tém.
A potom už prišiel záver, vystúpenie fenoména basgitary Victora Wootena s jeho kvartetom, kde sú všetci okrem klávesistu súrodenci. Aj Wooten je u nás dosť známy, navyše nedávno mal samostatný koncert, tak sme mohli porovnávať. Set očividne pripravovali pre džezový festival, takže bol komornejší, bolo v ňom viac samostatných virtuóznych čísel jednotlivých muzikantov, až to chvíľu vyzeralo, že nadupaný Stern by bol asi aj lepším vrcholom a záverečným životabudičom. Kapela však z ničoho spustila Kashmir od Led Zeppelin a prišiel nárez, aký vie hrať len Wooten a jeho ľudia. Tento večný chalan každým pohybom rúk so skromným úsmevom ukazuje, že patrí na úplný vrchol nielen džezovej hudby. A aby toho nebolo málo, na pódiu sa zrazu objavil aj fantastický Bob Franceschini od Mika Sterna a kapela bola zrazu plnšia o jeho ťažkotonážny tón. A ostal až do konca koncertu.
Rôzne podoby džezu
Najkrajší pocit po koncerte je, ak v človeku hudba ešte nejaký čas dýcha, pracuje a hreje. Po jubilejných štyridsiatych jazzových dňoch to fungovalo dlho, lebo toto bol vydarený ročník. Pre výstavu Tutanchamón museli byť koncerty v hale C a k druhému pódiu sa išlo cez úzku studenú chodbu, ale hlavná sála bola zase širšia a získať voľnú stoličku bol menší problém. A v oboch sálach bol vynikajúci zvuk.
Škoda, že A.M.C. Trio s hosťujúcim gitarovým fenoménom Markom Whitfieldom nevystúpilo na hlavnom pódiu. No beztak už bolo v sobotu päť koncertov namiesto obvyklých štyroch. Program musel potešiť každého – ponúkol dosť „tradičnejšieho“ džezu aj rôznych subžánrov.
