Herečka ZUZANA FRENGLOVÁ.
„Neviem, možno išlo o to, že Krasňany boli síce sídliskom, ale keďže neďaleko sa už nachádzala Rača, mali trochu i nádych dediny. Hneď za naším činžiakom bol napríklad potok, pri ktorom sme sa hrávali, v neďalekých vinohradoch sme zasa kradli hrozno a družstevníci preto na nás dokonca raz strieľali brokmi. Ale pamätám si na miesto, kde namiesto štadióna boli ešte močiare, v ktorých kŕkali žaby. Neskôr som sa v tamojšom bazéne naučila plávať a v zime sme zasa do neho, plného snehu, odušu skákali. Teraz už Krasňany vyzerajú inak. Detí je pomenej, zato pribudlo áut, psov i nových budov. Pre mňa je to však stále miesto, kde som rástla, mala prvých kamarátov, prvé lásky a kde bolo od centra tak ďaleko, že tam ešte neviedla ani elektrická trať, preto sa od Gaštanového hájika muselo pokračovať autobusom.“
Čím bolo vtedy pre vás centrum?
„V prvom rade sa mi spájalo s Novou scénou. Otecko tu totiž hral v orchestri na husle a ja som za ním často chodila. Takže si pamätám nielen na inscenácie rozprávok, určených nám, deťom, ale aj na vtedy vychytené operety a muzikály, na Ivana Krajíčka, Milana Lasicu a Júliusa Satinského. No a tiež na vrátnika pána Pintera, ktorý sedel na kolieskovom kresle, hovoril zvláštnou zmesou slovenčiny, nemčiny a maďarčiny a ja som sa ho spočiatku dosť bála. Neskôr sme sa tak skamarátili, že ma na tom kresle vozil po celom divadle. A aby som nezabudla. Nedele som mala pevne spojené s návštevami v detskej cukrárni. Preto aj keď idem teraz cez korzo, vždy je mi ľúto, že už neexistuje.“
Prvé divadelné kroky ste však napriek tomu neurobili na Novej scéne, ale v známom študentskom divadielku Ludus.
„Naozaj si nepamätám, ako bolo možné, že som vtedy všetko stíhala. Už len vzhľadom na tú časovo nekonečnú cestu z Krasnian do Prievozu, kde Ludus pôvodne sídlil. Zato si však dobre pamätám na nádherné chvíle, ktoré som tu prežila. Na skúšky, ktoré trvali celé soboty, nedele, a pritom som chodila na gymnázium, hrala už v rozhlase, v televízii.“
Potom nasledovalo štúdium na VŠMU. Aké to boli roky?
„Pre mňa sa začali sťahovaním z Krasnian. Aby som mala školu bližšie, začala som totiž bývať u brata na Zochovej ulici. Pamätám si tiež, ako ma, ešte vyjavenú prváčku, zobrala Deana Horváthová do vtedy populárneho bistra Zlatý kohút. Jedli sme tatársky biftek, pili červené víno a ja som mala pocit, že to je ten veľký svet. Keďže však Mikuláš Huba, ktorý viedol náš ročník, súhlasil, aby sme hneď od začiatku hrali, na nejaké partie a vysedávanie v krčmách nebolo veľa času. Zato sme za štyri roky získali množstvo praktických hereckých skúseností.“
Bratislave ste ako herečka zostali už verná. Čo sa vám na nej najviac páči?
„Tak ako väčšina musím spomenúť obnovený stred mesta. No a preto, že nedám dopustiť na šport, beh, veľmi sa mi páči i jej okolie. V Malých Karpatoch sú totiž výborné bežecké trate, ale v prípade potreby stačí vybehnúť hoci len niekde do vinohradov a už ste akoby kdesi celkom inde.“
A naopak, čo nie?
„Určite mi chýba rovnaké využitie oboch brehov Dunaja a nepáči sa mi tiež istá nevyrovnanosť bratislavských štvrtí. Niektoré sú veľmi pekné, udržiavané, iné oveľa menej. Neviem, či ide o peniaze, alebo legislatívu, ale je to škoda. Myslím si, že ani postoj samotných Bratislavčanov nie je vždy v poriadku. Obdivujeme síce rakúske mestá, ich čistotu, usporiadanosť, ale stále sú medzi nami ľudia, ktorí pokojne čokoľvek a kedykoľvek hodia na zem, ktorým neprekáža špina okolo kontajnerov, divoké skládky, atď. Našťastie, v mladej generácii sa to už mení, a preto dúfam, že aspoň raz dôjde i tu k zásadným zmenám. Bratislava si to totiž zaslúži, je to mesto, ktoré ponúka mnohé príjemné podmienky pre život a už len jeho poloha je naozaj jedinečná.“
JANA LUKÁČOVÁ
