Skupina Elán v utorok večer vypredala Zimný štadión Ondreja Nepelu v Bratislave.
Aj ten najväčší skeptik musí uznať, že Elán je na Slovensku fenoménom. Po šesťdesiatke stále vypredávajú haly u nás i v Česku a pritom to na nich nevyzerá ako na pomaturitnej stretávke po niekoľkých dekádach.
Vekový priemer na bratislavskom koncerte bol okolo tridsiatky, známe refrény si pospevovali tínedžeri, diváci ktorí s Elánom prežili 80. roky, ale aj staršie ročníky.
Spomienky na školu
„Kedy sme videli prvý raz koncert Elánu? Deti skladali v Horskom parku pioniersky sľub a oni tam vystupovali,“ loví v pamäti už šedivá Mária. „To bolo tak v osemdesiatom šiestom, siedmom,“ dopĺňa ju manžel Ladislav.
Mnohým sa kapela spája so spomienkami na základnú či na strednú školu. „Päťkrát P, Triangel, to boli staré dobré relácie,“ spomína Katarína.
„Vyrastali sme na nich, Elán stále žije, stále ho počúvam, stále si spievame,“ hovorí, aj keď ich albumy si už aktívne doma nepúšťa. „Ale vždy, keď ich pustia v rádiu, alebo ide v televízii nejaký dokument o Eláne je to stále živé.“
„Stále ma to baví, furt majú niečo nové. Na každom albume sa nájde dačo dobré,“ hovorí Milo s pivom v ruke a v mikine Iron Maiden. Naživo ich už videl asi osemkrát. „Vystupovali u nás v Topoľčanoch v zasadačke Decodomu, mladí chlapci to boli. Mohli mať tak dvadsaťšesť rokov,“ spomína na svoje prvé stretnutie so skupinou.
Už pred koncertom bolo počuť niektoré refrény v podaní niekoľkočlenných skupiniek ľudí. „Počúvam ich odjakživa, ich cédečká sme mali doma, odkedy si pamätám,“ vraví nadšená fanúšička tesne pred začiatkom večera.
Na pódiu tiekla whisky
Štadión pravidelne ožíval pri známych refrénoch (Sestrička z Kramárov, Láska, láska či Vymyslená) a Ráž ochotne nechával publikum spievať časti textov.
„Zdalo sa mi, že tam bolo viac takých monotónnejších pesničiek. Mohlo tam byť viac energickejších,“ hovorí tridsiatnička Jana hneď po koncerte. „Ale na ich vek sa do toho dobre opreli,“ usmieva sa.
Ako obľúbená skladba sa často skloňovali Stužková alebo Kráľovná bielych tenisiek, niektorí ocenili aj menej známe piesne.
„Najviac ma potešila Cigary idú do neba, bolo super, že ju tam Ráž dal,“ hodnotí po koncerte Jozef.
Skupina počas večera krstila nový album Živých nás nedostanú. S whisky ho poliali bývalý bubeník Zdeno Baláž s choreografom Jánom Ďurovčíkom a potom si všetci spolu pripili.
We love Jožko
Ráž, Patejdl aj Baláž už sú šesťdesiatnici, hrali viac ako dve hodiny a odznelo takmer tridsať pesničiek.
Mnohí návštevníci už boli na ich koncerte viac ako päťkrát, no všetkým osloveným sa vystúpenie páčilo. To, že Elán dokáže ľudí osloviť aj po troch dekádach od debutového albumu, je jeden z fenoménov tejto skupiny.
Či už to boli nadšené tínedžerky v prvom rade s transparentom „We love Jožko“, tancujúce páry alebo aj trojgeneračné rodiny, všetci ochotne odpustili Rážovi, že s pribúdajúcimi pesničkami mu trochu odchádzal hlas a na basgitaru zaňho občas hral Peter Farnbauer alebo ľavá ruka Vaša Patejdla. Jednoducho sa bavili a spievali si.
„Nejde o to, či to ešte utiahnu alebo neutiahnu. Aj keby išli na playback, tak to vôbec neprekáža. Tá atmosféra tam jednoducho je,“ hovorí fanúšička Jana.
„Tie pesničky sú nesmrteľné,“ dopĺňa ju o niekoľko metrov urastený Jozef. „Ako povedal Ján Ďurovčík, my sme tá elánovská generácia,“ vraví hrdo.
