Nič sa nedalo robiť, opäť si museli navliekať uniformy

Hrou Polnočná omša odštartovala Činohra SND odvážne navrhnutú slovenskú sezónu.

Hra Petra Karvaša z roku 1959 je v mnohom typicky slovenská. Okolo štedrovečerného stola sa v jednej „normálnej“ rodinke stretávajú gardista, partizán, demokratický konjunkturalista, arizátorka i oddaná veriaca. Je rok 1944, blíži sa front, oplatí sa mať veci poistené na všetky strany.

Z gardistov boli partizáni

SND uviedlo už dve veľmi silné produkcie viažuce sa k 2. svetovej vojne už v minulých sezónach: Láskavé bohyne a Rechnitz – Anjel skazy. Je pravda, že Polnočná omša vniesla do témy slovenské reálie. Ak si aj SND chcelo pripomenúť Povstanie, nič sa nedalo robiť, Stanke s Ondríkom si opäť museli navliekať uniformy.

Je sympatické, že si text slovenského klasika vybral mladý tím tvorcov. Režisér Lukáš Brutovský ku Karvašovi pristúpil bez veľkolepých gest, ale precízne. Takto možno charakterizovať aj kostýmy Jána Kocmana. Scéna Toma Cillera využila účelne možnosti štúdia, akcia sa deje uprostred hľadiska rozdeleného na dve časti.

Upravovatelia textu – okrem režiséra aj dramaturgovia Miro Dacho a Miriam Kičiňová – mu dali súčasný tón a vylúčili z neho pasáže, ktorých pátos by sme už asi ťažko prijímali. Škoda trochu, že hlavný hrdina – partizán Ďurko – takmer úplne vypadol, čo znížilo emočný účinok celej inscenácie. Hralo sa viac o princíp ako o živého človeka.

V známom filmovom spracovaní v roku 1962 režisér Jiří Krejčík dokázal viesť hercov k úspornému, často len mimoverbálnemu prejavu. Brutovský hral s odkrytými kartami, od prvej chvíle boli charaktery účastníkov večere zrejmé, vnútorné rozpory vyhrotil do extrémov. V závere nik nezostal bez viny, napriek opakovaným deklaráciám o čistote svedomia, ušetrená nebola ani povojnová spoločnosť, v ktorej sa z gardistov plynulo stávali partizáni.

Excelentní herci

Karvaš hru vystaval ako detektívku, postupne sa odkrýva, kto mohol mať aký zámer na akom správaní. Pri hre podobne schematického typu divák vie, že do konca hry musí postupne nahliadnuť do duše každej postavy.

Ak to bolo napriek zjavnému schematizmu hry tentoraz zaujímavé pátranie, môžu za to excelentné herecké výkony. Anna Javorková ako dobrá kresťanka bola maximálne striedma, Emil Horváth ako nahluchlý držiteľ kasy pôsobil absolútne dôveryhodne, Petra Vajdová ako čerstvá zbohatlíčka bola výrazná. Vynikajúci, nejednoznačný charakter vytvoril aj Dano Heriban, Milan Ondrík dodal gardistovi Mariánovi výrazný temperament, Richard Stanke prekonal striedmosťou aj hendikep po slovensky hovoriaceho Nemca.

Aj tejto inscenácii – ako mnohým pred ňou – by pomohlo krátenie, ale to je už aj zbytočné opakovať. SND dostalo na repertoár profesionálne urobený titul s posolstvom, ktoré nikdy nezaškodí pripomínať.