V piatok 5.1. 2018 zomrel herec Marián Labuda. Prinášame archívny rozhovor z roku 2014.
Má povesť trochu morózneho človeka, počiatočný strach zo stretnutia sa však rozplynul hneď, ako sa objavil. V ruke s aktovkou, vykračujúc si ako legendárny pan Pávek z Vesničky, čerstvý sedemdesiatnik MARIÁN LABUDA zavolal na vrátnici divadla: To sú moji hostia! Po rozhovore navrhol hneď dva titulky, stále hovorí ako človek, ktorého publikovanie v živote zásadne posunulo. A chce byť pripravený na dobrú úlohu.
Svojho času ste pravidelne prispievali do novín. Čo vám to dalo?
Vyskúšal som si to. Termíny a uzávierky visia nad vami ako Damoklov meč. Pamätám si, ako som sa tešil, keď sa blížili prázdniny, ale redaktori ma hneď vyviedli z omylu – žiadna pauza, rubrika beží nepretržite. Napokon som rád, že som sa vtedy nechal nahovoriť. Písanie mi pomohlo otvoriť v sebe nový spôsob myslenia. Martin Bútora sa dokonca vyjadril, že som objavil zoščenkovský štýl.
Dovtedy ste nemali podobné skúsenosti?
Keď bola nejaká príležitosť niečo napísať, nikdy mi to nerobilo problém. Ale čo sa týka textov, viete, mňa už teraz viac zaťažujú tie na javisku a všetok voľný čas venujem tomu, aby som si ich opakoval. Prišla doba, že si naštudujete komédiu, ktorú odohráte na generálkach a na premiére a potom ju do repertoára nasadia až o dva mesiace. Za ten čas človek text zabudne.
Je ťažšie učiť sa texty teraz než kedysi?
Ako opatrne obchádzate ten môj vek. Nič sa nedá robiť, ide o holý fakt. Je to tu – ako raz povedal jeden politický pobočník lobistovi – natvrdo na stole. Lenže uňho to bolo päť miliónov, a u mňa sedem krížikov. Iste, stane sa mi, že mám výpadok na javisku. No aby som to naše povolanie opísal trocha poetickejšie: herec, to je taký rybár, ktorý sa vyberie na člne chytať ryby a zrazu zistí, že mu doň začína tiecť. Tak si hovorí – keď prídem na breh, tak to opravím. Aj tak urobí a potom ide znovu na more, a zrazu začne pretekať na inom mieste. Aj s textom je to tak. Poviete si – tu mám slabé miesto, musím sa doučiť text, a potom vám vypadne niekde inde a máte okno, alebo palmu – ako my hovoríme v divadle.
Neprebudený (1965) - príbeh prostoduchého Ondráša Machuľu podľa predlohy
Martina Kukučína – získal čestné uznanie na festivale v Monte Carle.
(Na snímke s Idou Rapaičovou.) Foto - archív RTVS
