Jedna z najvýraznejších umelkýň našej stredoeurópskej scény pokračuje v skúmaní rodinnej histórie, ktorá vplývala na ňu aj na našu spoločnosť.
Stretávali sa každú nedeľu a debatovali. Ilona Németh dlhé rozhovory svojho otca a svojho strýka roky počúvala. S jedným celý život bojovala, najmä pre jeho politické presvedčenie, kým s druhým viedla zdanlivé spojenectvo, hoci sa po rokoch ukázalo, že všetko bolo trochu inak.
„V čase, keď je všetko neisté, človek potrebuje nejaké záchytné body, morálne akceptovateľnú cestu. Pozeráte sa naspäť a skúmate rozhodnutia členov svojej rodiny, najmä ak boli politicky aktívni, a zisťujete, prečo sa rozhodli tak, ako sa rozhodli. Potrebujete pochopiť minulosť, a to môže v ideálnom prípade viesť k tomu, že nebudete opakovať chyby. Že sa budete snažiť rozhodnúť lepšie. Musíme v to veriť. Ak by sme neverili, že skúsenosti sa dajú prenášať, tak by sme stále začínali od nuly a tak to nejde,“ hovorí Ilona Németh.
Áno alebo nie
Už v minulosti pracovala s prelínaním politiky a rodinnej histórie, ich vzájomného vzťahu a vplyvu na jej formovanie. Výstavou Opravená verzia v bratislavskej galérii Tranzit v téme pokračuje. A celkom priamočiaro. Nosnú časť výstavy totiž tvorí takmer hodinový rozhovor so strýkom – Rudolfom Szabóom, ktorý rozpráva o rozhodnutiach, ktoré ovplyvnili nielen ju, ale aj našu spoločnosť.
„Môj otec Eugen Németh bol sociálny demokrat, ktorý pracoval počas socializmu vo vláde. Nebol stranícky funkcionár, ale veril ideám socializmu. Dlhé roky som s ním v tejto veci bojovala – až keď zomrel, pochopila som, že množstvo vecí o ňom neviem a nespýtala som sa na ne, lebo nám to rôzne konflikty nedovolili.“
Strýka Rudolfa Szabóa, ktorého v roku 1971 vylúčili zo strany ako reformného komunistu, sa však spýtať mohla, a preto sa aj pýtala – či sa oplatí obetovať celý život politike, národnostným menšinám a či to stačí na celoživotný program. „Nechcela som moralizovať, odsudzovať ani vysvetľovať, či mal pravdu, alebo nie. Človek, ktorý má osemdesiatpäť rokov, by však mal byť schopný na tieto veci odpovedať a ja si potom z toho môžem vytvoriť nejaký záver. Nejde mi o to povedať áno alebo nie – skôr ukázať, že aj veci, ktoré sa nám v jednom momente zdajú morálne najlepšie, môžu byť v podstate oveľa komplikovanejšie.“
Čo to znamená
Strýko končí rozhovor vetou, že v živote je dôležité „nevzdávať sa minulosti, lebo tým sa tak trochu vzdávame aj bytia človekom“. Ilona Németh však upozorňuje, že je to istým spôsobom pasca. „Čo to dnes znamená byť človekom? Je sympatické povedať - zostať človekom, ale aké atribúty s tým súvisia? Možno, že tie jeho sú úplne iné, aké vidím ja. Pre mňa je to z hľadiska výpovede tejto výstavy najmä zodpovednosť voči ostatným, základné morálne, spoločenské, rodinné hodnoty, pri ktorých ostávate za každých okolností, a sloboda – možnosť rozhodnúť sa pre niečo,“ vysvetľuje Ilona Németh.
Nerátala s tým, že divák vydrží pri videu celú hodinu, hoci je to pre pochopenie ostatných súčastí výstavy pomerne dôležité. Mala však pocit, že aj z piatich minút divák zistí, či ho to zaujíma a o akých rozhodnutiach a hodnotách je vlastne reč.
„Na jednej strane je to osobný príbeh našej rodiny, no na druhej má rozprávanie môjho strýka všeobecnejší charakter. On je symbolom jednej éry a jeho rozprávanie nám môže pomôcť pochopiť myslenie tých komunistov, čo uvažovali modernisticky a ktorých uvažovanie pociťujeme v spoločnosti dodnes. Napokon, práve môj strýko sformuloval menšinový zákon, ktorý je súčasťou slovenskej ústavy,“ hovorí Németh.
Ísť pomaly vpred
Ak však divák vydrží počúvať, respektíve, ak si prečíta prepísaný text rozhovoru – otvorí sa mu aj vysvetlenie druhého videa, ktoré je na výstave. Strýko totiž v istom momente spomína otáčanie lodí a najmä prípad, keď sa chce otočiť veľká vlečná loď. Šlepy – člny, ktoré za sebou má – ju ťahajú naspäť a ona to nemá jednoduché. „Zmeny nastanú len veľmi pomaly,“ komentuje situáciu.
Ilona Németh zostrihala zo sekvencií nájdeného náučného filmu pre kapitánov z archívu video Loď, ktoré ukazuje otáčanie takejto lode na Dunaji.
„Zdalo sa mi, že práve toto akosi vystihuje krédo môjho strýka, respektíve modernistických vodcov, čo sa aj v súčasnosti snažia viesť národ či isté skupiny – možnosť zmeny, otáčania, je oklieštená. Ideme vpred, ale tí za nami nás ťahajú naspäť.“
Jednotlivé prvky výstavy Opravená verzia akosi symbolicky prepája na prvý pohľad obyčajný stôl, ktorý sa však neustále rozkladá do menšej a skladá do väčšej veľkosti. Dosky sa rýchlo vysúvajú a zasúvajú, a pritom akoby reprezentovali jednotlivé časti systému, minulosť, regióny strednej Európy, jej kultúru, obdobia roztrieštenosti, súdržnosti a názorové obraty. Prítomnosť tohto stola sa tu nedá prehliadnuť. Nedá sa mu vyhnúť. Nedá sa len tak vyhnúť premýšľaniu o minulosti, ktorú máme denne na tanieri.
