Článok pokračuje pod video reklamou
Nie je to cynik ani žiadne právnické monštrum. Advokát Marko Sladojevič pomohol režisérovi Aleksandarovi Nikoličovi nakrútiť pôsobivý dokument o dôsledkoch vojny v bývalej Juhoslávii. Film Srbský právnik mal premiéru v Jihlave.
„Niekedy sa mi stane, že za mnou príde kamarát a chcel by sa vyžalovať z problémov, ktoré naňho v poslednom čase doľahli. Rád by som mu pomohol, ale nemám na to síl. Môžem mu povedať len jedno: Prepáč, kamarát, vo mne už nezostalo nič, necítim nič. Je zo mňa kameň.“
Marko Sladojevič pochádza zo Srbska a hoci dospieval počas balkánskeho konfliktu, úspešne doštudoval v Holandsku a vyrástol na zdravého, sebavedomého a spokojného človeka. Tak sa to aspoň javí navonok. Len dokumentárny film režiséra Aleksandara Nikoliča ukazuje, že aj do jeho života vojna zasiahla a dodnes má naň vplyv.
Sladojevič študoval právo a na medzinárodnom súde v Haagu najprv zastupoval Slobodana Miloševiča, a potom aj Radovana Karadžiča.
Ľudia nám nerozumejú
Minulý týždeň prišiel na festival do Jihlavy, pretože tam mal Film Srbský právnik svetovú premiéru. Aleksandar Nikolič v ňom vyskúšal nový filmársky prístup k vojne v bývalej Juhoslávii, zločinom proti ľudskosti, sporom medzi krajinami a etnikami a k ich vzájomným obvineniam.
Sladojevič mu poslúžil ako hrdina, ktorý nepopiera svoju národnosť ani citové väzby k miestu, kde sa narodil, a predsa je presvedčený, že v tomto komplikovanom medzinárodnom spore je jeho úlohou spoznať pravdu. V jednej z prvých scén filmu vstupuje do budovy holandského rozhlasu a pred mikrofónom hovorí: „Verejnosť si právnikov zvyčajne stotožňuje s ľuďmi, ktorých obhajujú. Nerozumejú podstate našej práce.“
Tým, že svoj film nazval Srbský právnik, Nikolič prejavil možno trochu skepsy a pochybností, či sa táto téma dá ukázať komplexne a objektívne. Do tohto dobrodružstva sa pustil možno trochu intuitívne, s vierou a fascináciou voči človeku, ktorý vie, že si vojnu musí rozmeniť na súbor dokumentov, svedectiev a obžalôb. A tie sa buď dajú, alebo nedajú dokázať, buď sa dajú, alebo nedajú vyvrátiť.
Racionálne, kým sa dá
Dokument s takýmto hrdinom je v miernom rozpore s filmovými dielami, ktoré v sebe nesú radikálny názor aj odvážne pracujú s emóciami, využívajú rôzne umelecké cestičky, ako evokovať hrôzy vojny a väčšinou sa končia pri pocite absurdnosti. (Spomeňme napríklad drámu No Man’s Land Danisa Tanovica alebo jeho poviedku v mozaikovom filme 11’09’’01).
Marko Sladojevič sa snaží držať ratia, kým sa to dá. Vedomý si toho, že ani to nie je najlepšie riešenie.
„Mal som po škole, nemal som prácu a robil som v reštaurácii, keď mi zavolal profesor a povedal, že Miloševič skladá advokátsky tím. Hneď v ten deň som sa prihlásil a hneď v ten deň ma vzali. Bol som mladý a také čosi som považoval za veľkú príležitosť,“ hovorí Sladojevič.
Kamaráti boli zhrození. Veď si proti Miloševičovi sám na námestiach protestoval! hovorili mu.
Hrať za Juhosláviu
Pre Medzinárodný trestný tribunál pre bývalú Juhosláviu pracoval desať rokov (teraz sa ešte čaká na rozsudok pre Radovana Karadžiča), tých posledných päť sa na to pozeral režisér Nikolič. Popri študovaní množstva dokumentov, navštevovaní svedkov, účastníkov vojny alebo rodinných príslušníkov zároveň akoby experimentovali s ľudskou dušou. V prípade Sladojeviča – rovno s vlastnou.
„Denne som sa zaoberal státisícmi mŕtvych ľudí. A výsledkom je, že v tom počte neviem domyslieť a precítiť smrť ani jedného z nich,“ hovorí napríklad.
Napriek tomu sa stal vďaka nemu zo Srbského právnika pozitívny a aj optimistický film, pretože v ňom vystupuje ako zástupca generácie, čo myslí moderne a zdravo spracováva svoju nostalgiu. Keď sa súdny proces skončí, Sladojevič napíše s jedným kolegom z Bosny a jedným kolegom z Chorvátska knihu.
Zatiaľ si čistí hlavu pri futbale. Minitímu neprekáža, že na každom poste je niekto z inej krajiny Balkánu, jeden hráč dokonca tvrdí, že reprezentuje Juhosláviu.
