Karol Horák je známy najmä ako dramatik a literárny vedec, jeho epické texty vychádzali len s veľkými publikačnými problémami. Horákov debut Dve prózy z roku 1974 bol po vydaní stiahnutý z obehu, ďalšia kniha Súpis dravcov vyšla v roku 1979 neúplná, oklieštená o novelu Medzivojnový muž.
Preto treba uvítať iniciatívu Petra Milčáka vydať Horákove prózy Medzivojnový muž (Modrý Peter) ako svedectvo o istom čase, ale s nespornou umeleckou hodnotou. Karol Horák svojou epikou, podobne ako krátko pred ním Pavel Hrúz a Pavel Vilikovský, predstihol svoju dobu, narušil socialistickorealistické postupy a modernizoval texty aj prostredníctvom vizuálnych, zvukových, ako aj grafických experimentov.
Cesta a jazyk
Horákove prózy spája sústredenie sa na (postmoderný) fenomén jazyka, ešte stále však modernisticky naliehavo vypovedajú predovšetkým o človeku a v neposlednom rade o spoločnosti. Dôležitou je tu (obdobne ako v debutoch Jána Johanidesa, Rudolfa Slobodu, Ladislava Balleka, Vincenta Šikulu či Petra Jaroša zo šesťdesiatych rokov) intimita, prežívanie skutočnosti, deklarované prostredníctvom jazyka.
Dekonštrukcia textu či slova nevedie k desémantizácii celku ani nesúvisí s odosobnením postáv ako v prózach ponovembrových autorov. I keď sa hrdina poviedky Kurz cudzieho jazyka usiluje uniknúť do cudzej reči, nedokáže sa zbaviť spomienok, vzťahov k viac alebo menej blízkym ľuďom. Pracovný kurz je pre hlavnú postavu prostriedkom na „v neposlednom rade aj útek“. Hľadanie azylu mimo mesta predpovedá od počiatku textu tragédiu, súvisiacu s problémom viny alebo zodpovednosti za smrť priateľa. Striedanie tmy a svetla súvisí s prelínaním vedomých a nevedomých stavov protagonistu, no takisto vonkajšieho a vnútorného sveta.
Cesta a jazyk sú tematizované i v novele Zánik dialektu, v ktorej je hlavnou postavou lingvista, skúmajúci zanikajúce nárečie. Jazykovedca sprevádza gymnazista, priamy, ironizujúci narátor príbehu, pričom ich cesta pripomína púť Dona Quijota a Sancha Panzu. Text, v ktorom sa nachádzajú viaceré komické situácie, sa končí smrťou lingvistu, paralelizovanou so zánikom jazyka.
Ak sa v Kurze cudzieho jazyka objavovali akési jazykové cvičenia, evokujúce výučbu, odborný a administratívny štýl, Zánik dialektu odkazuje nárečovými formami na istý región, ale tiež na ľudovú slovesnosť či detskú reč.
Funkčný prienik
Aj ďalšie prózy, Účet z préterita a Medzivojnový muž, sú priam dramaturgicky, zvukovo vystavané, vieme si predstaviť ich recitáciu, čo môže súvisieť s autorovou skúsenosťou s alternatívnym divadlom a prednesom. Prostredníctvom jazykových hier, využívania a rozkladania vojenských termínov v netradičnom, lyrizujúcom kontexte, autor inovuje tému vojny a odvodu.
Postupnou stratou zmyslov sa v Horákovej próze smeruje k necitlivosti človeka: „ohlušený / oslepený / onemený / bez citu v prstoch / bez prstov / zmyslami zapretý: už iba s chuťou? po krvi?“ Z prítomnosti postava uniká do minulosti, z reality do sna, neznesiteľnosť a absurdita bytia sa zvýrazňuje „ľahkosťou“, hravosťou výrazu: „Nevedieť, do akej miery som ja blázon. / A do akej miery je skutočnosť bláznivá.“
Oslabenie deja, subjektivita, eufónia, rôzne trópy i figúry, členenie textu do „veršov“ či svojská interpunkcia svedčia o funkčnom prieniku lyrických prvkov do Horákovej epiky. Dá sa uvažovať o lyrizme, ktorý súvisí s prežívaním tohto sveta, emocionalitou, objavovaním krásy skutočnosti i jazyka, aj v Horákovej epike vždy nanovo tvoreným.
