„Praha je pre mňa matkou všetkých miest. Chodíte a obdivujete tú nádheru, je to ako kryštál, ktorý stále niečo odráža,“ rozplýva sa pred kamerou dlhoročný šéf radnice za ODS Pavel Bém.
Škoda, že tie prirovnania trochu kazia neverejné – a už menej poetické – vyjadrenia politika v telefóne.
„Som neskutočným spôsobom nasratý. Tí novinári mi už pekne lezú krkom,“ uľaví si muž, čo vládol metropole osem rokov a Pražanom stelesňuje všetko, čo ich znechucuje na lokálnej politike: aroganciu, predražené zákazky, machinácie s pozemkami a celkovo nepriehľadné plánovanie výstavby.
Ako cez kopirák
Bratislavčan, ktorý videl film Plán v premiére na festivale dokumentov v Jihlave, musel vnímať s prekvapením, ako veľmi pražské kauzy kopírujú to, čo pozná doma.
V Prahe je to pamiatkovo chránená železničná stanica Žižkov, u nás kauza Parku kultúry a oddychu – o revitalizácii parčíkov podzemnými garážami zbytočne hovoriť.
Okrem týchto problémov však obe mestá zbližuje aj niečo iné. Čoraz viac aktivistov a občianskych iniciatív, ktoré menia pomer síl.
Benjamin Tuček zažil chvíle, keď si myslel, že dokument nedokončí. Keď začínal s nakrúcaním, mestu vládla koalícia ODS a ČSSD, ktorá odmietala akúkoľvek verejnú debatu.
Prišiel pohyb zdola
Filmár sa do témy pustil, keď vo štvrti, kde býva, cenný pozemok aj so stavbou poslanci predali developerovi, ktorý ho nechal schátrať, aby na jej mieste mohla vyrásť nevzhľadná stavba bez architektonickej hodnoty.
To sa stalo v roku 2009, keď magistrát prezentoval nový územný plán – zámerne chaotický dokument, ktorý sa účelovo menil a občanov provokoval k tisíckam sťažností. Vtedy autor hraných filmov (naposledy v roku 2002 Dievčatko s Dorotou Nvotovou) začal dianie registrovať s kamerou.
Film sa pohol okamžite po voľbách, no nešlo len o výmeny garnitúry. Pohyb zdola začal meniť zmýšľanie o celom meste. „Nestal som sa pri nakrúcaní ani optimistom, ani väčším skeptikom,“ vravel Tuček pre časopis Respekt.
„No ľudia si možno vážne začali uvedomovať, že treba dozerať, aby bolo mesto spravované s cieľom zlepšenia života, nielen obohatenia úzkej skupinky.“
Napospas ruke trhu
V pražskej štvrti Vršovice komunita našla nové využitie pre lúku, kam onedlho prídu bagre. Pri Vltave bojuje o prežitie alternatívny klub Náplavka. V Južnom meste obyvatelia demonštrujú proti zahusťovaniu zástavby.
Kauzy spája portrét mesta vydaného napospas neviditeľnej ruke trhu v presvedčení, že tak vznikne urbanizmus a hodnoty aj pre ďalšie generácie.
„Až 99 percent novostavieb financujú úvery,“ opisuje architekt a teoretik Adam Gebrian architektúru po vstupe do trhovej ekonomiky.
„Developera limitujú dve zásadné veci: rýchlosť splátky a veľkosť úveru. Úvery sú vysoké, čo vás vedie k tomu, že si dobre spočítate, koľko musíte postaviť kubických metrov, aby sa vám náklady pri súčasných cenách realít vrátili. Objem, ktorý vám z toho vychádza, so zvyškom mesta nemusí a väčšinou ani nemá nič spoločné.“
Návod na prežitie
Zároveň film spochybňuje dvojfarebný obraz dobrých aktivistov v boji so zlým investorom. Padne tip na „aktivistov“, ktorí stavby účelovo sabotujú a čakajú na úplatok stavebníkov, aj názor, že developer robí len to, čo politik umožní.
Výpoveď šéfa developerskej firmy o tom, že ich vydierali úradníci a pýtali výpalné, je najcennejším investigatívnym momentom filmu.
Dialóg, kde nadväzujú výpovede občanov a politikov, architektov, dizajnérov, urbanistov, nie je iba ponorom do komunálnej politiky.
K dokumentom s univerzálnym posolstvom ako Urbanized či Ľudský rozmer to má ešte daleko, no môžete v tom vidieť všeobecný návod na prežitie mesta v dnešnej strednej Európe. Napríklad Bratislavy pred komunálnymi voľbami.
