Kniha týždňa / Píšeš báseň?
Básnickú tvorbu Justyny Bargielskej, ktorá patrí v Poľsku k najväčším literárnym talentom, pozná časť slovenskej čitateľskej obce vďaka českým prekladom. Fragmenty z jej diela vyšli v časopisoch A2, Souvislosti, Protimluv i v Antológii súčasnej poľskej poézie pražského vydavateľstva Fra. Ostravský Protimluv na tieto ukážky nadviazal a pripravil knihu s až trestuhodne nenápadnou obálkou a s lakonickým názvom Píšeš báseň? v preklade Lucie Zakopalovej, ktorá napísala aj obšírny doslov.
Láska ako vzdialenosť
Knižný výber Varšavčanky Justyny Bargielskej (1977), dva razy vyznamenanej Literárnou cenou Gdanska, nominovanej na ceny Nike, Silesius Paszport Polityki je prierezom štyroch vydaných básnických zbierok a autobiografických próz Obsoletky, ktoré názvom odkazujú na lekársky termín graviditas obsoleta, označujúci mŕtvy plod v maternici matky.
Pre Bargielsku je písanie poézie životná nevyhnutnosť, hoci, ako povedala v rozhovore pre literárny dvojtýždenník Tvar, patrí „ku generácii MTV, skratiek a klipov“. Okrem enormnej sústredenosti na vlastné písanie ju charakterizuje maximálna autenticita a otvorenosť. Akoby písala na zrkadlo zadýchané práve tým písaním.
Zverejňuje mätúcu neistotu: „Kam ja to vstávam a idem v tom svojom tele?“, „už neusínaš v hodinkách, ale zo šíreho poľa sa vraciaš plná okoloidúcich“; menšie denné a nočné úzkosti: „Sľuby, že spánok je temnejší než noc, že možno spať tak, aby som sa ničoho nedotýkala, dokonca ani vzduchu“; traumy, z ktorých najväčšou je neprebolená strata nenarodeného dieťaťa: „Istý čas som bola hrobom“.
Tento myšlienkový základ tvorí podstatu jej životného pocitu, určeného poznaním, že „našou láskou je vzdialenosť“, že všetko je nestále a pominuteľné tak ako je trvalé autorkino poznanie, že jednostaj čosi stráca, hoci straty sú mnoho ráz len iným slovom pre zabúdanie.
Nečakané paródie
Bargielska všetky ťažoby svojich intímnych zápasov navlieka na všadeprítomnú tematickú niť, ktorá sa vinie celou jej knihou: láska, smrť, materstvo a viera, pričom o týchto konštantách hovorí bez pátosu, civilne a občas skôr ako nebásniaci muž, než ako žena – poetka originálneho autorského prístupu. Ona sa síce sťažuje, že jej jazyk je nepresný či dokonca bezmocný („chcela som napísať ´žena kojaca´, ale napísalo sa mi ´žena pijúca´“), no súčasne ho spresňuje a splnomocňuje nevšednou obraznosťou: bezzubým dedom odkrojené kôrky „sa stáčali, akoby si chceli po opustení krajca dobre zapamätať jeho ovál, a vyzerali ako odpočívajúce hady“.
Autorka však ovláda aj skratku takpovediac prozaizovanej metaforickosti: „Zdalo sa mi, že som ti chcela čosi povedať, ale ty si mi povedala, aby som zmĺkla, lebo mi chceš čosi povedať.“
Jej výpoveď o sebe a o svete neraz pripomína zvláštnu kombináciu pomerne jednoduchých básnických obrazov s lexikou priameho účinku na čitateľov či poslucháčov a metaforických šifier s tomu zodpovedajúcimi formálnymi jazykovými prostriedkami. Oba striedané a rozvíjané princípy v Bargielskej básnických textoch účinkujú ako veľké zlomy, po ktorých sa zaskočený či dokonca dezorientovaný čitateľ na okamih ocitne akoby na neznámom mieste. Časom však na autorkinu hru privykne, ba vedome a rád sa stane jej súčasťou, keďže mu poskytuje všetko, čo od nej očakáva: zábavu, poučenie i napätie rýdzej estetiky, a to v otvorenom v dialógu, ktorý je pravým opakom toho, čoho sa Bargielska vždy a rada zrieka: poézie ako „vnútorného, uzavretého monológu básnikov“. Tomuto cieľu v konečnom dôsledku slúžia aj jej netradičné väzby, zvláštna skladba veršov, neologizmy, zvukomalebná asociatívnosť detského jazyka, nedopovedanosť či variácie návratných motívov.
Väčšinou temné básne a kratšie prózy (občas im nesvedčí silácke gesto či urozprávanosť), obsahujúce množstvo symbolov a podobenstiev, však Bargielska často presvetľuje sebairóniou a humorom. Alebo paroduje, a to vo chvíli, keď čitateľ skôr očakáva hovorový jazyk, ako povedzme v básni o hľadaní mŕtveho kocúra Pavla medzi panelákmi: „Potom prišiel z práce môj muž a bolo nám jasné, že Pavel sa v objekte v užšom zmysle nenachádza, a tak šiel manžel zistiť, či niekde neleží v objekte v širšom zmysle. Neležal.“
Nechceli by ste neexistovať?
Téma smrti u Bargielskej prekrýva všetky ostatné témy. Čiastočne je prítomná aj v úvahe nad vlastnou slinou, pustenou z balkóna, no vrcholí citátom starej spisovateľky: „Nútiť kohokoľvek existovať som už ako dieťa pokladala za hrozné zneužívanie moci. Skôr by sme sa mali každého pýtať, či by nechcel neexistovať.“ Alebo jej vlastnými veršami z básne Ako modlitba: „Isteže, niektorí plánujú zomrieť v mojom náručí, no ja stále nemám náručie, v ktorom by som chcela zomrieť... nuž zomriem vo svojom vlastnom.“
A predsa Bargielskej básne a prózy hovoria v prospech života, hoci nezvyčajným spôsobom. Napokon, ani ona nemá na výber, veď celý náš svet je založený na racionálnych odpovediach a zdôvodneniach, ktorým sa dá ľahko podľahnúť. No i vzdorovať. Samozrejmou vierou na spôsob Bargielskej. Jej poéziou, ktorú možno vnímať ako pokus o to, aby sa ľudia a veci v chaose sveta opäť dostali na svoje miesta, k svojmu aspoň dočasnému ukotveniu. Iste, ide o naskrze nedosiahnuteľný ideál, ktorý by nám bol úplne nanič, nebyť faktu, že o ňom môžeme napísať. Napríklad báseň, čo je najlepšia odpoveď na otázku Píšeš báseň?
