Literárium / Eugen Gindl
Všeličo dokázali tí starí Gréci. Okrem iného: už v 5. storočí pred naším letopočtom uskutočnili najradikálnejšiu premenu sveta pojmov v dejinách Európy. Toto obdobie považujeme za prvé osvietenstvo na našom kontinente, ktoré sa prekrýva s politickou udalosťou, ktorá je globálna: so vznikom gréckej demokracie.
V tom čase sa do ohniska politiky dostáva reč/prejav, ktorá sa uchádza o súhlas verejnosti. Väčšina rozhodnutí politickej moci sa opierala o dialóg. Diskusiu, ktorú podnietila reč vo verejnom priestore.
Politici sa obracali na široké spektrum občanov, ktorých sofisti, učitelia múdrosti, cvičili v umení podieľať sa na politike. Aj tým, že sa naučili umeniu komunikácie vo verejnom priestore.
V tom čase požívala úctu Peithó, bohyňa prehovárania v politickom zmysle, strážkyňa rečníckeho presvedčovania, symbol presviedčajúcej dohody.
Už vtedy sa však objavili pochybnosti, či rečnícke umenie nie je iba nástrojom manipulácie. Obratní rečníci dokázali vzbudiť dojem vierohodnosti, hoci v skutočnosti zastierali pravdu. Filozof Protagoras to vyjadril vetou: Byť znamená toľko ako sa zdať (z pohľadu iných). Preto sa politici usilovne v rečníckom umení cvičili.
Presláveným učiteľom politickej múdrosti sa stal v tom čase Gorgias. Považovali ho za bravúrneho rečníka. Majstra dosahovania plodných kompromisov pozývali všade tam, kde prílišná rozdielnosť názorov vylučovala dohodu.
Gorgias upieral ľuďom istotu poznania. Považoval ich za bytosti vydané napospas moci mienky. Vo svete čoraz nejednoznačnejších udalostí sú takíto ľudia odkázaní na radcov. Pluralita radcov šíriacich najrozličnejšie názory však ľudí mätie, zavádza. Sila argumentov, opretých o pravdu zoči-voči majstrovstvu rečníkov slabne. V dnešnom svete, ovládanom médiami v rukách najrozličnejších skupinových záujmov, to platí dvojnásobne.
Z väčšiny našich politikov sa počas ostatných 25 rokov stali obratní rečníci. Ich slovník je čoraz bohatší, štylistika vybrúsenejšia, svoje argumenty dokážu pružne podprieť pátosom, sarkazmom i pohotovo vyfabrikovanými polopravdami. Milujú mikrofóny i kamery. Nemajú trému.
V oveľa horšej situácii sa však nachádzajú občania, ktorých oslovujú. Tí, ktorým prislúcha overovať reči politikov ich činmi. Ak ich aj do verejnej diskusie s politikmi pozvú, pôsobia neisto, ustráchane, tréma zväzuje ich schopnosť pohotovej, presvedčivej argumentácie. V mediálnom ringu zvyčajne prehrávajú vysoko na body. Strácajú presvedčenie, že sa môžu podieľať na správe vecí verejných.
Kniha nemeckého filozofa Petra L. Oesterreicha - Podoby verejného rozumu by mohla byť impulzom pre všetkých, ktorí sa chcú v umení rétoriky zdokonaliť.
