Kľúčovou témou doterajších esejistických kníh, z ktorých Kundera dávkuje niektoré časti pre české vydania, bolo „umenie románu“, ktoré analyzuje a syntetizuje na príkladoch svetových velikánov. A nie je to inak ani tentoraz. V jednej pasáži opisuje príhodu, ako sa o románe rozprával s Louisom Aragonom, ktorý mu koncom 60. rokov napísal predslov k francúzskemu vydaniu slávneho Žartu. „Román je pre človeka nenahraditeľný ako chlieb,“ s uspokojením spomína na Aragonovu vetu. Hoci Kundera sa k umeniu románu rád vracia, vždy je o svojich názoroch neochvejne presvedčený a patrične suverénny.
Niežeby taký nebol aj v ostatných textoch, no v kapitolke o výnimočnej poetke Věre Linhartovej akoby si emotívnejšie než inokedy potvrdzoval svoje argumenty. Tentoraz ohľadne vlastného exilu do Francúzska, kam po roku 1968 odišla aj Linhartová a kde obaja časom začali písať vo francúzštine. S nadšením víta Linhartovej názor, že konkrétny ráz exulantovho života dokázal často zmeniť vyhnanstvo v oslobodzujúci odchod. „Tvrdí sa, že spisovateľ nemá plnú slobodu pohybu, pretože je viazaný nerozviazateľným putom k svojej krajine. Je to mýtus. Spisovateľ nie je väzňom jediného jazyka.“ A Kundera jasá: „To je veľká oslobodzujúca veta.“
