Storočné poviedky Boženy Slančíkovej-Timravy sú v divadelnej verzii hlboko tragikomické.
„Teraz by som ho mohla aj zabiť. Bodaj ťa nikdy viac nemilovali, aspoň takou láskou veľkou žiadna viac!“ Timravina poviedka Bez hrdosti z roku 1905 sa končí temnou kliatbou ešte aj tej najnevinnejšej postavy Miliny. Lenže u Timravy niet dokonalých ľudí, ani jej blízke hrdinky neprikrášlila, inscenácia jej textov teda môže s odstupom storočia pôsobiť ako drsné nemecké divadlo.
Timrava nevedela písať pre vtedajších divadelníkov, jej jediná hra Páva nebola veľmi úspešná. Zato v poviedkach poskytla veľa dramatických situácií pre všetkých neskorších upravovateľov.
Na scénu sa v minulých rokoch s úspechom dostala aj vďaka Ondrejovi Šulajovi či Petrovi Pavlacovi. Dramaturg a autor Daniel Majling z autorky vyťažil najviac. V jeho úprave pôsobí Timrava ako slovenský Čechov, Brecht aj Shakespeare.
Recenzia
Činohra SND: Bál
Dramaturgia a adaptácia: Daniel Majling
Réžia: Michal Vajdička
Scéna: Pavol Andraško, kostýmy: Katarína Hollá, hudba: Marián Čekovský
Hrajú: Alexander Bárta, Táňa Pauhofová, Ján Koleník, Ľuboš Kostelný, Diana Mórová, Zdena Studenková a ďalší
Premiéra: 7. novembra 2014 v Činohre SND
Najbližšia repríza: 11. novembra
Toto nie žiadna tančiareň
Pri piatkovej premiére inscenácie Bál, ktorú Majling napísal voľne podľa viacerých poviedok, predovšetkým však spomínanej prózy Bez hrdosti, obecenstvo reagovalo nevídane bezprostredne a po skončení hry okamžite prešlo do ovácií.
V réžii Michala Vajdičku sa herci vyhrávali s každou komickou situáciou, okrem hviezd ako Zdena Studenková, Jozef Vajda, Kamila Magálová, Ľuboš Kostelný či Marián Geišberg sa vo veľmi dobrom svetle prezentovali aj početní študenti VŠMU. Alexander Bárta vynikajúco zastal post ustaraného farára Milana, ktorého zmáha márny boj so zaostalosťou ľudu. Táňa Pauhofová bola nežnou, autentickou Milinou. Daniel Fischer dokázal zabávať bez trápnosti.
Hoci sa inscenácia vola Bál, nie je to žiadna tančiareň. V strede produkcie je vlastne všetko, čo sa deje pomimo, pri bufete, na okraji, len tak po ceste niekam.
Aká je hlboká, skočila by do nej
Skladačkový princíp v zásade zafungoval, len ku koncu sa inscenácia rozpadla na niekoľko koncov – jeden v štýle Čechova, iný takmer surreálny. Na inscenácii sa podieľala zostava zohraných špičkových tvorcov. Marián Čekovský opäť trafil, akú hudbu doladiť. Katarína Hollá pochodila s veľkým úspechom po secondhandoch, jej kostýmy sú vtipné samy za seba.
Pavol Andraško držal hercov celý čas na proscéniu, aby v závere pripravil pre divákov efektné prekvapenie. Text je posunutý akoby do 50. rokov, len bez priamej politiky. Pre Majlinga nebolo podstatné, že samoľúby učiteľ Samo v šarmantnom podaní Jána Koleníka je maďarón. Na postave Nemky (výrazná Jana Oľhová) ukazuje slovenská xenofóbia aj istý mystický, osudový motív smrti.
Výsledok je až hymnickou slovenskou klasikou, nie však v duchu blýskania nad Tatrou, ale vo význame pôvodného textu tejto piesne. „Kopala studienku pozerala do nej / Kopala studienku, pozerala do nej / Aká je hlboká, taká je široká / skočila by do nej.“
