Účinkovanie Deža Ursinyho na festivale Valašský špalíček v lete 1989 sa rodilo komplikovane, no vznikla z neho výborná nahrávka.
Pesničkári, alternatívna scéna, džez, klasika. A k tomu dve hviezdy, ktorých hudba sa nezmestila do jediného žánru. Marián Varga a Dežo Ursiny vyčnievajú z čarovného kresleného plagátu akcie, ktorá bola v júni 1989 vo Valašskom Meziříčí. Tá sa začínala ako jednodňová prehliadka folku, no rýchlo z nej bol jeden z najdôležitejších festivalov v Československu. Funguje dodnes, čo rovnako platí o Ursinyho hudbe.
Kultivovaný bigbít
Ten záznam vznikol pred 25 rokmi, ale je nezvyčajne kvalitný. To sa týka výkonov hudobníkov, aj zvuku. Pritom nechýbalo veľa a nemusel vôbec vzniknúť. Dramaturg festivalu mal šťastie, že zastihol hlavného hrdinu vo fáze, keď po sedemročnej pauze začal znovu koncertovať. Videl ho v apríli 1989 na pražskom Rockfeste s novou sprievodnou skupinou a nadšený sa rozhodol pozvať ich, no už prvý telefonát ho schladil.
„Jeho intelektuálny a kultivovaný bigbít sa mi výborne hodil do koncepcie,“ spomína Karel Prokeš v booklete albumu Tisíc izieb. „Dežo mal spočiatku iný názor. Že folkoví speváci sú z iného sveta a rockové publikum chce počuť mladé kapely. Ešte než zavesil, stačil som povedať, nech skúsi porozmýšľať, že zavolám o pár dní.“
Dramaturg to nenechal na náhodu a vzápätí kontaktoval huslistu Richarda Kroczeka. Ostrieľaný ostravský bigbiťák bol jediný blízky spolupracovník Ursinyho, ktorý s ním v tom čase hral. S Pavlom Daněkom bol rozhádaný, Jara Filipa vyhodil lebo ho čoraz viac pohlcovalo divadlo. Preto za Ursinym pri koncertnom comebacku nestáli overené skupiny Provisorium a Burčiak, ale nová zostava. Kroczekove zaujatie pre vec pomohlo k rýchlej dohode. Ale Prokeš ešte nemal vyhraté.
Atmosféra festivalu zhustla už po prvom dni. Slováci prišli uprostred vyšetrovania komunistických orgánov, kto a prečo nedodržal schválený repertoár. Muzikanti znervózneli. Keď ešte vyšlo najavo, že hotely už sú obsadené a budú spať na internáte, rozhodli sa pre návrat do Bratislavy.
Klenot zo skrine
„Vysvetlil som naštvanému Dežovi, že nie som oficiálny organizátor a ako dramaturg s tým nič nespravím, len prídem o dôležitú časť programu. Nakoniec zavrčal, že neprišiel, aby sa o niečom dohadoval. Dodrží, čo sľúbil a po koncerte odídu do Ostravy,“ píše Karel Prokeš. Svoje nepochybne zohralo to, že už boli na mieste aj s nástrojmi, navyše hrať sa malo v pekných priestoroch starého zámku. Ale ešte zostávalo vyriešiť jeden problém. Počas zvukovej skúšky muzikanti zaregistrovali pri mixážnom pulte magnetofón a zavolali si dramaturga do šatne. „Priznal som sa Dežovi, že si robím archív nahrávok pre vlastnú potrebu. Niekoľko sekúnd sa mi pozeral do očí a potom povedal: Budem musieť naladiť gitaru. Kazetu z koncertu som potom odložil do skrine a tam vydržala 25 rokov.“
Záznam si našťastie nenechal pre seba a urobil dobre. Toto je dosiaľ jediný záznam, ktorý sa dá postaviť vedľa Ursinyho oficiálnych albumov. Napriek všetkým príhodám zachytáva hlavného hrdinu v silnej forme.
Krajina bez tupcov a tankov
„Dobrý večer, Valasi a Valašky. Všetky pesničky, ktoré budete dnes počuť, sú napísané na texty slovenského básnika Ivana Štrpku. Keby ste náhodou ničomu nerozumeli, tak to je preto,“ vraví na úvod žoviálne Dežo Ursiny. Počas celého večera k predstavovaniu názvov piesní pridáva aj pár historiek, ako si napríklad cestou na koncert „robili vo vlastných hlavách také federálne jazykové úpravy“.
Kým začiatkom 80. rokov hrával s Burčiakom „best of“ program, tento repertoár zostavil z albumov, na ktorých sa vrátil k pesničkovejším formám: 4/4 (1983), Bez počasia (1984) a Zelená (1986). Je zaujímavé, že vynechal nahrávku Na ceste domov (1987) aj úplne čerstvé Momentky.
Záznam má dokopy takmer trištvrte hodiny a keď sa po jednej z najkrajších slovenských balád Tisíc izieb končí, je to škoda. Bol to totiž veľmi vydarený večer. Ursiny spieva dlhé členité texty veľmi plynule, ani svoju gitaru už nebrzdí nechuťou, ktorú k nej získal po nástupe virtuózneho džezrocku v druhej polovici 70. rokov.
Kapelu tvorili zohratí muzikanti – gitarista Marián Oberth, klávesisti Otto Meluzín, Ali Molnár, basgitarista Ľudovít Nosko, bubeník Ľubomír Stankovský a huslista Kroczek. Pôvodne sa volali Country Plus a k tomu sa krátko po Valašskom špalíčku aj vrátili. Mali totiž angažmán vo švajčiarskych country kluboch, čo bola ich hlavná obživa. Na tomto zázname to však nepoznať, Ursinyho pesničkám slúžia s nadšením a bez akýchkoľvek klišé.
Pred záverom večera prišlo najväčšie prekvapenie. „Kraválu bolo dosť, zahrajme si teraz niečo tiché, ak nemáte námietky a súčasne tým vzdáme poctu Johnovi Lennonovi,“ povie Dežo a začne znieť skladba Imagine. Tá dobre vystihuje, že je pár mesiacov pred pádom železnej opony. Ursiny so Štrpkom si ju zrušili na pódiu Valašského špalíčku už v lete 1989. Ich pocta sa začína v anglickom origináli a keď sa zdá, že už je koniec a diváci začnú tlieskať, skladba pokračuje v slovenčine. Najskôr v idylicky romantickom tóne („A tak sa mi stále marí / že si tu s nami John / a úsmev v tvojej tvári / sa pridal k našim snom), ktorý sa však vzápätí zmení na odvážne slová („Predstavujem si krajinu / bez tupcov, bez tankov“).
Toto sú už témy, ktoré autorská dvojica naplno rozbalila na albume Do tla (1991). Ešte pred jeho vydaním k nim pribudla ďalšia – rakovina. Keď v novembri ’89 na uliciach prepukla revolúcia, Dežo Ursiny sa stal onkologickým pacientom.
