Satirická dvojdielna poviedka alebo humorné príhody fínskej rodinky na úteku. Ich príbeh sa odohráva v roku 1940, keď je Fínsko vo vojne so ZSSR. Pauli, otec rodiny, sa rozhodne, že s celou rodinou utečie z domova: on, jeho žena Irena a malý Artti osedlajú koňa, naskáču do voza a smerujú do Laponska.
Začiatok knihy Arta Paasilinnu Živý na vlastnom pohrebe (Hejkal, Praha) je najmä o úteku do neznáma, humorné ladenie sa začína až v druhej polovici knihy, keď sa do popredia dostáva syn Artti s neobvyklými nápadmi. Medzi inými – ako si nacvičiť vlastný pohreb.
Pohreb, čiže dôležité spoločenské stretnutie, na ktorom sa však nebožtík vedome nezúčastňuje. A tak jediné, čo mu zostáva, je spoľahnúť sa na organizačné schopnosti a vkus blízkych. Pohostenie, hudba, miesto konania, to všetko treba zorganizovať; a nie je to málo. Na prvý pohľad by mohlo ísť o veľmi zdravé prijatie smrti ako takej. Avšak až potiaľ, pokiaľ si hlavný hrdina knihy na svoj „fiktívny“ pohreb nepozve prekvapených hostí. Tu sa už začína chorobná prehnanosť plánovania a situácia sa zvrháva do absurdnosti.
V ďalšej príhode sa Artti rozhodne, že sa podelí o vianočnú radosť: rozdá deťom darčeky. Jeho vianočná nálada sa rýchlo končí, keď sa ostatní ježiškovia rozhodnú uprednostniť vlastnú, aktuálnu potrebu – dať mu zopár faciek. Artti si teda „vykoleduje“ pár buchnátov a navyše mu vynadajú nespokojné obdarované deti.
Vtipnosť príhod potom závisí od nášho povedomia o obvyklého správania sa ľudí a táto neočakávaná situácia vyvoláva úsmev; rozdiel medzi tým, čo očakávame, a tým, čo sa naozaj stane.
Vydesená staršia suseda volajúca o pomoc uprostred horiaceho domu. Predpokladáme, že ju hlavný hrdina začne hasiť. V skutočnosti sa ničoho takého nedočkáme. Náš hrdina postáva a ani len neuvažuje o tom, že by jej pomohol. Naše očakávania sa nenaplnia a Pauli len sucho skonštatuje, že „vlastne by bolo úplne skvelé, keby tá zlá baba na záchode zhorela... a možno ju to nakoniec privedie k rozumu“.
Dva extrémy, dva protipóly, ktorých stretnutie je nepravdepodobné. Bitka a ježiško, pohreb a živý „nebožtík“, horiaca babka a absencia súcitu k nej. Tieto protipóly sú základom Paasilinnovho humoru.
Zábavné príhody pripomínajú Roberta Fulghuma; poviedky, v ktorých humor pracuje s nepredvídateľnosťou. Bez skostnatenosti poukazuje na nezmyselnosť a stereotypy v spoločnosti a zároveň zľahka pobaví.
Autor: Nina Chybíková
