Pozoruhodný český dokumentárny western Opri rebrík o nebo práve vstúpil do našich klubových kín.
Česká dokumentaristka Jana Ševčíková si témy svojich filmov vyberá. „Robím len tie, ktoré potrebujem pre svoj vnútorný vývoj,“ hovorí. Jej talent dívať sa pod povrch vecí si cenia aj v zahraničí. Venovala sa osudom ľudí postihnutých zemetrasením v Arménsku či zvláštnych starovercov prežívajúcich v delte Dunaja.
Posledných päť rokov sa potrebovala vracať na faru v Žákovciach, kde sa kňaz Marián Kuffa už roky stará o tých najpotrebnejších – alkoholikov, bezdomovcov, narkomanov, bývalých kriminálnikov. „Ani presne neviem, koľko času sme tam strávili. Bol to dlhý čas, ale krásny,“ hovorí režisérka.
Bez kamery
Všetko sa začalo tým, že si prečítala novinový článok o aktivitách Mariána Kuffu. Zo zvedavosti za ním počas dovolenky na Slovensku osobne zašla. „Na jeho fare bol taký frmol, že mi dal len päť minút, z ktorých bola nakoniec hodina. Mala som zvláštny pocit, že by som sa mala vrátiť, že sa tam niečo deje,“ opisuje ich prvé stretnutie.
Jej cesta k Mariánovi Kuffovi, ale aj k ostatným ľuďom na fare, bola procesom. „Veľkú úlohu hralo to, že som s nimi bola od rannej omše až do večera. Zvykli si na nás, brali nás tak, že k nim patríme. Keby sme len vyzobávali pikantné situácie, vznikol by celkom iný film,“ opisuje náročný priebeh nakrúcania.
Ševčíková zdôrazňuje, že zaznamenali oveľa viac príbehov, ako sa napokon zmestilo do filmu. „Mám ich stále všetky v sebe,“ tvrdí.
Film nezachytáva len obyvateľov útulku v Žákovciach, ale aj tých, čo sa doň boja vojsť. Snažili sa zachytiť aj tých, čo z komunity utiekli. „Niekedy to bolo takmer až detektívne hľadanie. Keď sme ich našli v úplne hroznom stave, kamery sme odložili a snažili sa im skôr pomôcť, často aj odviezť do nemocnice. Vôbec nám nešlo o to nakrúcať tieto momenty, to sa stalo viackrát. Každý vie, ako vyzerajú bezdomovci, keď sú opití,“ vysvetľuje.
Spolu so svojím dlhoročným spolupracovníkom kameramanom Jaromírom Kačerom, ktorý sa podieľal napríklad aj na filme Miesta či na dráme Pouta, si veľmi dobre uvedomovali, že tam, kde sa končí film, pokračuje život tých, ktorých zachytili.
Prečo toľká prísnosť
V centre jej pozornosti je príbeh výnimočne silného človeka vyrozprávaný cez rozmanité osudy ľudí, s ktorými sa stretáva. Ševčíková neponúka nijakú sociálnu či kresťanskú agitku, filmom nepodsúva pocit, že každý je z pobytu v Inštitúte Krista Veľkňaza nadšený. „Akoby sme tu čakali na smrť,“ sťažujú sa v jednej scéne jeho obyvatelia.
Film zoznamuje diváka aj s prísnymi pravidlami, ktoré Kuffa v zariadení zaviedol. Každý má takú mieru slobody, akú si zaslúži svojím správaním. „Má to veľmi dobre premyslené, každého si najskôr preveruje pri práci, neskôr pri športe. Ak uspeje, postúpi v hierarchii vyššie, od lopaty až po biely odev ošetrovateľov priľahlého hospicu. Ľudí, ktorí dovtedy len naťahovali ruky o pomoc, učí dávať, starať sa o iných,“ opisuje Kačer.
Akokoľvek prísny sa nám môže zdať Kuffov systém, jeho „klienti“ si sami často uvedomujú, že nie sú na život „vonku“ pripravení.
Sú medzi nimi odchovanci detských domovov, ale aj kriminálnik, ktorý si odsedel 17 rokov na samotke za vzburu vo väznici.
Nešťastní musia byť v podobnom zariadení zákonite aj tí, čo zúfalo túžia po objatí, ktoré sa tu „neodporúča“. Snímka neobchádza ani Kuffove názory na homosexualitu. Najväčším prianím režisérky by však bolo, keby jej film priniesol hlbšie pochopenie človeka, ktorý robí neuveriteľnú prácu.
„Každý má niekde svoje hranice. Ak máte niekoho radi, tak ho beriete podľa činov. Za tých päť rokov, čo ho poznám, nevyhodil zo Žákoviec ani jedného homosexuála, v tom sa ho budem stále zastávať,“ tvrdí Ševčíková.
Vo filme ukazuje, že Kuffovi ide predovšetkým o to priviesť tých ľudí k Bohu. Pre nich je však v prvom rade podstatné pocítiť solidaritu, možnosť dotknúť sa niekoho, kto ich má rád. „Tento krok potom môže viesť k ďalšiemu.“
Reálny, nie pesimistický
Kuffa do koncepcie filmu režisérke nezasahoval, len ju požiadal, aby zmiernila niektoré silné slová. „Vulgarizmy nerobia film, tak som jeho prianie rešpektovala,“ vysvetľuje Ševčíková.
Film Ladislava Kaboša Všetky moje deti, ktorý sa sústredil len na Kuffovu rómsku misiu, sa stal diváckym hitom. Jana Ševčíková videla tému vlastnou optikou, jej snímka nie je opakovaním už videného, v mnohom sa do problémov ponára oveľa hlbšie.
Kým Kabošov film sa končí optimistickými prípravami na umelecké vystúpenie Rómov z osady, Ševčíková nechala svoj záver otvorený. „Sama mám rada veci, ktoré nechávajú divákovi vlastný priestor na domyslenie.“ Určite ho však nevníma ako negatívny či smutný. „Nie je pesimistický. Je reálny,“ dodáva.
