. Rád sa s ním radil aj Václav Klaus. V posledných rokoch ho vyhľadávajú hlavne mladí režiséri, ktorých filmy získavajú ocenenia. Matej Mináč si ho vybral do snímky Všetci moji blízki, Vladimír Michálek do Je třeba zabít Sekala, Zelenka do svojej divadelnej hry Príbehy obyčajného šialenstva, ktorú pražské Dejvické divadlo nedávno priviezlo do bratislavského Štúdia L+S. Herec, riaditeľ Medzinárodneho filmového festivalu v Karlových Varoch, chlap po päťdesiatke, Jiří Bartoška.
Znovu fajčíte. Nedávno ste boli v Amerike, kde boj s fajčiarmi pokročil až tak ďaleko, že ich vyhadzujú z barov. Necítili ste sa tam s cigaretou trápne?
Cítil som sa tam byť diskriminovaný, nie trápny. Trápni sú oni! Pri Rockefellerovom centre stojí štyridsať ľudí pri fontáne a pri mosadznom popolníku fajčia jednu od druhej. Chudáci, ťahajú do zásoby, aby sa mohli vrátiť do kancelárie. Sú to pokrytci.
Američania, to sú tí, čo majú namiesto cigariet hamburgery?
Presne tak. Je to zvláštna kultúra. V televízii vystrihujú a zatemňujú scény v serióznych filmoch, kde je len kúsok nahého prsníka, a v tej istej chvíli na inom programe ukazujú wrestlingové zápasy, kde si účinkujúci zadkami skáču do tváre. A to im neprekáža! Je to prapodivná zem.
Bolo vám tam čudne?
New York sa mi veľmi páči! Ale to nie je celá Amerika.
Vraj by ste na dôchodku išli bývať na Manhattan. Čo by ste tam robili?
New York poskytuje milión možností, ako sa dá žiť. Dáva šancu všetkým spoločenstvám, všetkým ľuďom, aby sa mohli stretávať ako chcú, kedy chcú a s kým chcú. Ak je tam niekto sám, je to len jeho vlastné rozhodnutie. Viem to.
V Amerike ste sa stretávali s Milošom Formanom. Aký je Forman Američan?
Mám pocit, že je stále Čech. Je to výborný človek. Amerika ho neprevalcovala. Napokon, všetky jeho filmy sú stále európske. Keď som s ním naposledy hovoril v Prahe, vravel, že sa pustí do nezávislých filmov. Už nechce znášať večný diktát obrovských filmových štúdií. Na to, že už má sedemdesiat, je to génius, veľmi mladý a vitálny človek. Je perfektný!
Až tak ho obdivujete?
To nie je správne slovo. Obdivujem všetkých tých lekárov, vedcov, vynálezcov, ktorí si robia svoju prácu a žijú vlastný život. Sú hodní obdivu a pritom vlastne o žiadny obdiv nestoja.
Na záver svojho prezidentského mandátu Václav Havel rozdal na hrade medaily za zásluhy o Českú republiku mnohým svojim priateľom. Ako sa to hodnotí v českej spoločnosti?
Za spoločnosť to neviem povedať, ale ja mám pocit, že je v našej republike veľa ľudí, ktorí by si takéto ocenenia zaslúžili viac. Je to však jeho neoddiskutovateľné právo, a tým to končí.
Do Bratislavy ste prišli s divadelným zájazdom - je to pre vás ešte stále veselá spoločná cesta v autobuse?
Prišiel som vlastným autom, v ich autobuse sa nesmie fajčiť. Bol som tu za tri hodinky aj s obedom. Viezol som aj mladý "kolektív" - Lindu Rybovú a Kláru Lidovú. Pravda však je, že už nerád cestujem na zájazdy. Inscenácia na cudzej scéne často stráca kus zo svojho domáceho čara a vtedy sa mi aj horšie hrá. V zmluvách mám podmienku, že necestujem viac ako dvakrát za mesiac. Ale do Bratislavy chodím rád.
Máte tu veľa priateľov a kolegov. Ohlasujete svoj príchod?
Nikdy sa neohlasujem. Milan Lasica mi v Štúdiu L+S nechal list, nemohol tu byť, pretože práve hral v Astorke Cyrana. Stretnutia nechávam na náhodu.
Ste fatalista?
To teda som. Verím, že všetko, čo človek zažije a má zažiť, má napísané v dlani.
Zájdete na Slovensko, aj keď máte voľno?
Samozrejme, tento rok som bol napríklad dvakrát na Táľoch, zahral som si golf. Je tam nádherné ihrisko!
Poznajú Slovensko aj vaše dve deti?
Chodievali sme sem, do Bratislavy som ich zobral na rodinný výlet aj pred desiatimi rokmi, keď sa rozpadávala federácia. Kačena mala pätnásť a Janko šesť - najviac ho nadchol petržalský lunapark. Objednali sme si hotel a len tak sme sa prechádzali. Večer som s mojou ženou Adélkou vyrazil do ulíc. Prvýkrát v živote vtedy opitá šoférovala auto. Fajn výlet. Chcel som, aby deti spoznali Bratislavu ešte pred rozpadom republiky, aby vedeli, že sme tvorili jeden štát. Vedel som, že neskôr to pre nich bude už len cudzina. Moje deti už nepoznajú slovenské jazykové nuansy ako je napríklad golier alebo cencúľ. A nikdy ich už poznať nebudú, lebo neexistujú dvojjazyčné správy, relácie, nič. Ostal im len taký ten "basic".
Čím si vysvetľujete popularitu slovenských hercov v pražských divadlách?
U nás je veľa ľudí stále federálne naladených. Odrazu sa im zazdá, že to aspoň takto v umení pretrváva, že je to jedna z možností, kde sa federácia udržať dá. No, a herci... Bývajú dobrí a zlí. A my v Čechách máme to šťastie, že u nás hrajú tí dobrí slovenskí herci.
Nedávno bola na obrazovkách Českej televízie premiéra televízneho filmu Jesenný návrat, kde ste hrali Gréka, ktorý sa vrátil do Čiech na miesta, kde strávil svoje detstvo. Videli ste sa?
Chvalabohu nie.
Prečo chvalabohu?
Nemám pocit, že to bol dobrý film.
Ak nie vy, videli film vaši blízki? Hodnotia vás?
Našťastie, nikto z nich ho nevidel. Okrem toho, nie som doma prorokom a nikto z rodiny nie je vysadený na moju televíznu tvorbu.
Keď nie rodina, možno priatelia a známi?
Moji kamaráti sú všetko veľmi slušní ľudia. Zavolajú len vtedy, keď vidia naozaj niečo zaujímavé.
Čo robia vaše veľké deti? Budú z nich herci?
Nie, Ježiši! Kačena študuje na Filozofickej fakulte na Karlovej univerzite kulturológiu, čo si myslím, že je dosť univerzálny odbor. Janek je tretiak v British college. Na jednej strane je to fajn, majú britských učiteľov a naozaj ovláda jazyk, na druhej strane nepozná niektoré české slová, napríklad ako sa povie kyslík alebo odmocnina.
Radíte deťom?
Niekto múdry povedal, že dieťa sa dá vychovávať do štyroch rokov. Pokiaľ sa to dovtedy nepodarí, potom môžeme už len žať trpké plody. Keď človek vychováva, odrazu sa cíti ako taký hlupák. Je to veľmi krehká záležitosť.
Sú na vás deti hrdé?
Keď bola Kačena menšia, hanbila sa za mňa. Prekážala jej pozornosť.
Je introvertná?
To je zvláštne, máte deti, vyrastajú v rovnakej rodine, a sú úplne iné. Dve dokonale odlišné ľudské bytosti. Kačena je naozaj uzavretá.
V Dejvickom divadle máte okolo seba mladých ľudí. Ako sa medzi nimi cítite?
Pre mňa je to reminiscencia na mladosť, pretože Dejvické divadlo robí to, čo sme kedysi robili v Divadle na provázku. Také cestovanie v čase.
Ctia si vás?
Sú v pohode. Chvíľu som sa bál, aby som súbor nejako nenakazil. Ako keď sa dá lyžica do medu, celý scukornatie. Chcel som, aby ostal taký dobrý, aký bol, "medový a vláčny". Ale myslím, že naše zasnúbenie sa celkom vydarilo.
Čím by ste ich mohli nakaziť?
Nedisciplinovanosťou a okrem toho som strašne lenivý.
Pred predstavením si dáte aj panáka?
Áno, pokojne. Ale, samozrejme, záleží pred akým. V tomto mám len tri výstupy. V súbore chýbal starec, tak ma angažovali. (Smiech.) Ale pred Amadeom by som si nedal panáka nikdy.
Páči sa vám Zelenka ako divadelný autor?
Mám pocit, že je to najlepšia súčasná hra, napísaná po revolúcii. Pred 89 sa všetci vyhovárali na to, že keby mali možnosť publikovať, tak by nám ukázali, čo vedia, a my by sme len pozerali. Odrazu sa ale vyjavilo, že sloboda je ťažká, zaväzujúca. Pod socialistickým tlakom bolo jednoduché zmetaforizovať hocičo, ľudia všade videli narážky a okamžite tlieskali. Teraz režimová "nadstavba" odpadla a urobiť dobré, zaujímavé a zábavné divadlo je veľmi ťažká disciplína. Mnohí autori ostali pri vonkajších javoch, všelijakých mobiloch a červených sakách, kĺžu sa po povrchu. Zaplaťpánboh, že máme túto Zelenkovu hru.
Ste producentom filmu Babí léto, ktorý hovorí o starnutí a vy sám ste práve povedali, že ste v súbore starec. Projektovali ste sa do postavy Brodského?
Bródi? Tak to ešte nie. Život sa rozdeľuje na pomyselné štyri etapy, ja som zatiaľ len v tej tretej. Film má silu v tom, že postava Brodského neakceptuje biológiu, že ho zaujíma to, čo má v hlave a žije svoj život tak, ako chce. Aj okamih štvrtej životnej etapy môže byť nádherný, pokiaľ človek rozumie humoru, vytvára ho a situácie rieši po svojom.
Vlastne je to návod na to, ako zvládnuť starobu, nie?
Geniálny návod. Aj keď Bróďa si ho k srdcu nezobral...
A vy?
Keď som prvýkrát ako dvadsaťpäťročný dostal angažmán a v divadle som sa ocitol medzi štyridsaťročnými ľuďmi, hovoril som si, čo tu tí starci ešte vôbec robia? Čas je strašne relatívny. Myslím si, že som ešte stále mladý. A chvalabohu, tak skoro tá staroba ani nebude.
Napadlo vám pri výrobe filmu, v ktorom hrdinovia riešia, kde spočinú, na akom cintoríne by ste chceli byť pochovaný vy?
Jazdím na cintorín do Kutnej Hory, kde sú pochovaní babička a dedo. Tento rok na Dušičky sa ma to isté opýtala aj Kačenka. Ešte neviem, aký si vyberiem. Hlavne, nech je tam sucho a blízko do hospody, to je dôležité.
Ako riaditeľ Karlovarského filmového festivalu ste sa zoznámili s radom svetových hviezd. Našli ste si medzi nimi priateľov?
Vo väčšine prípadov sú to len formálne stretnutia. Niektoré sú príjemné viac, iné menej. Ale napríklad Alan Alda alebo aj Michael Douglas sú veľmi milí ľudia. Obyčajne platí pravidlo: čím väčšia hviezda, tým normálnejší človek. To len agenti z nich robia debilov.
Prečo nebolo Babí léto zaradené do súťaže tohtoročného festivalu? Nie je to škoda?
Mal som pocit, že by to nebolo správne. Som producentom tohto filmu, a nechcel som, aby ma niekto obviňoval zo stretu záujmov.
Nakoniec festival vyhral film Rok ďábla. Zelenka v ňom prostredníctvom Jaroslava Nohavicu rieši aj otázku toho, že muži sa delia do dvoch skupín - tých, čo nosia slipy a tých, čo uprednostňujú trenírky. Vy ste na tom ako?
Som trenkár! Je to omnoho estetickejšie. Mám pocit, že slipy nosia kreténi. Určite si to myslím preto, že ja nosím zásadne trenky. (Smiech.) Napríklad v obchode, kde sú na krabičkách od Kalvina Kleina fotografie manekýnov, presne vidno, aký druh idiotov ich nosí. Namiesto brucha majú svaly ako pekáč s buchtami.
Budete tento rok znovu produkovať nejaký film?
Chcel by som produkčne participovať na filme Bohdana Slámu s pracovným názvom Šťastie. Má nádherný scenár a skvelé herecké obsadenie: Pavel Liška, Táňa Vilhelmová, Aňa Geislerová, Bolek Polívka, Simona Stašová, a Maťo Huba by mal hrať otecka.
Čaká vás 10. festivalový ročník. Plánujete mimoriadne oslavy? Prekvapenia?
Nič mimoriadne. Pomaly a postupne ho však vylepšujeme. Pripravujeme príjemné opatrenia, rušíme slúchadlá, vo všetkých kinách budú titulkovacie zariadenia. Z Francúzska objednávame nafukovacie kino, ktoré nainštalujeme vedľa hotela Thermal. Bude mať dobrý zvuk a klimatizáciu. Ďalšiu veľkú sálu sme potrebovali už dávno. Čakáme veľkú prehliadku národnej kinematografie, ale ešte sa len rozhodujeme medzi Brazíliou a Kóreou. Scénu už nebudú robiť bratia Cabanovci, ale Martin Chocholoušek, ktorý je zhodou okolností aj autorom scény predstavenia Príbehy obyčajného šialenstva.
Autor: Text: Tina Čorná / Foto: Archív JB
