Príbeh o priateľstve hudobného skladateľa Diepenbrocka a hudobného kritika Vermeulena je melodickou oslavou umeleckých ideálov i skvelým úvodom do filozofie hudby a hudobnej kritiky.
Fikcie bývajú atraktívnejšie ako obyčajná skutočnosť. Románovému debutu holandského básnika Erika Menkvelda Veľké mlčanie (preklad Adam Bžoch, Slovart 2014) dokumentárny prvok vôbec neublížil.
Príbeh o priateľstve hudobného skladateľa Alphonsa Diepenbrocka a hudobného kritika Matthijsa Vermeulena v kultivovanom Bžochovom preklade je melodickou oslavou humanizmu a umeleckých ideálov. Je to kniha dobrá aj na počúvanie - a nemyslím teraz na trendové audioknihy.
Matthijs Vermeulen, jedna z dvoch hlavných postáv, sa preslávil ako neľútostný hudobný kritik. Pred sto rokmi napriek mladému veku nekompromisne hodnotil amsterdamské koncerty a ich dirigentov, nové symfónie i trendy vo vtedajšej hudbe. Nedbal na úctu k slávnym ani na slušné spôsoby urodzených, ktorí boli zvyknutí oddane zatlieskať aj prepadáku.
Nevypočítateľný vzťah dvoch „sluhov hudby“
Úcta k tejto skutočnej postave hudobných dejín nedovolí byť falošne miernym ani knižnému recenzentovi. Román balansuje nebezpečne blízko wikipédovej osvety. Našťastie, jeho kvality a povznášajúci obsah uspokoja aj náročného čitateľa.
Úvod nepatrí novej symfónii, ale milostnému vzplanutiu skladateľa Diepenbrocka. Učarovala mu mladá obdivovateľka Jo. Našiel v nej to, čo mu chýba v nudnom a zhasínajúcom vzťahu k svojej vážnej protestantskej manželke Elze. Diepenbrock je v tomto čase už pojmom v hudobnom svete, teší sa z priateľstva s Gustavom Mahlerom.
Matthijs Vermeulen je ešte neznámy a chudobný, odkázaný sám na seba vo veľkom meste, ďaleko od brabanstskej istoty v náručí starostlivej rodiny. Nechýba mu však talent, obrovské nadšenie pre vec hudby ani osobná poctivosť a odvaha. Pri prvom stretnutí s ním si Diepenbrock zachováva bezpečný odstup, ale intuitívne cíti, že tento mladý muž je priateľom v jeho úsilí.
Vzájomný vzťah týchto dvoch „sluhov hudby“ bude presne taký ako predurčujú všetky predsudky o umelcoch – nevypočítateľný a oscilujúci medzi spriaznenosťou a nenávisťou.
Vermeulenova nekompromisnosť je obdivuhodná iba vtedy, ak sa netýka tvorby samotného Diepenbrocka. Postupne pribúdajú ďalšie prekážky: prvá svetová vojna a s ňou spojený výbuch nacionálnych vášní v neutrálnom Holandsku, rastúci úspech publicistu Vermeulena a jeho pomer s Elsou, ktorá je oveľa menej nudná, ako sa zdalo manželovi.
„Náučnej“ rovine románu niet čo vyčítať. Je to skvelý (a našťastie atraktívny) úvod do filozofie hudby, hudobnej kritiky i dejín vážnej hudby na začiatku dvadsiateho storočia.
Tóny uprostred vybuchujúcich granátov
Obaja hudobníci symbolizujú čistý humanizmus. Slúžia tým najušľachtilejším ambíciám ľudského ducha uprostred vlny barbarstva a nezmyselného vraždenia. Cítia „veľkolepý, jasajúci pocit, ... obrovskú radosť zo života, čisté šťastie z jestvovania a toho, že všetko okolo seba môžu vnímať, vidieť a počúvať. Musí to byť silná hudba, ktorá človeka od všetkého oslobodí a vyspieva jedine životnú silu a nevysloviteľné šťastie“.
Snívajú sen o budúcnosti, kde nemajú nijakú oporu zničujúce sily materializmu a prázdnoty, nezmyselnosti a malodušnosti. Týmto tónom však nie je súdené presadiť sa uprostred vybuchujúcich granátov. Múzy nielen mlčia, ale priam zomierajú.
Erikovi Menkveldovi ide lepšie oslava hudby ako psychológia mileneckých vzťahov. V ich vykreslení je neistý a mierne povrchný až gýčový. Autor románu, ktorý zakladal Medzinárodný festival poézie v Rotterdame a napísal tri básnické zbierky, žiaľ, tento rok zomrel a ponoril sa sám do veľkého mlčania.
