
Suí Vesan. FOTO SME - PAVOL MAJER
To, čo dokáže s hlasom, ťažko niekto napodobí. K tomu pridá gitaru, na ktorú brnká suchým bodliakom, ako rytmika slúži škatuľka z vietnamskej mastičky a v nej korenie a namiesto slov hlásky, ktoré rozprávajú v obrazoch. Žiadna snaha o pózu, speváčka SUÍ VESAN takto cez hudbu dýcha. Slovenku s čudným menom si všimli britskí redaktori etno muziky z rádia BBC a pozvali ju koncertovať do Londýna. Rok po vydaní albumu Suí, ktorý pozná skôr koncertné publikum než poslucháči rádia. Suí je vzdušné meno, ktoré vietor zaveje tam, kde si to jeho nositeľka praje. Vesan znamená dvadsať a sto, toľko piesní by raz chcela mať.
Aký je to pocit, byť známa v zahraničí viac ako doma?
„Vôbec mi to neprekáža, bola by som márnomyseľná, keby som chcela úplne všetko. Ale bolo by mi smutno, keby ma nechcel vôbec nikto. Na tom, že sa páčim vonku, záleží viac manažérovi alebo vydavateľovi. V Anglicku som aj tak nespievala Angličanom, ale zmesi ľudí z celého sveta.“
Lenže tam vás pozvali až po mnohých rokoch hrania. Čo vám dávalo silu tvoriť dovtedy?
„Ľudia ma chcú počúvať, hoci podľa hranosti v rádiách sa to posúdiť nedá. V jednom rádiu si mysleli, že som prišla propagovať nejaký prípravok, a ja som vytiahla bubon a namiesto desiatich minút, ktoré mi dali, ma nechali hrať takmer hodinu. Zatiaľ sa im ozvali desiatky ľudí, ktorí to počuli len náhodne v aute. Prestala som si myslieť, že moja hudba sa nedá počúvať hoci aj v aute. Ľudia na koncertoch sú krásni, prekvapení a ja spolu s nimi, čo všetko dokážeme.“
Kalkulovali ste s inakosťou prejavu alebo vznikol spontánne?
„Prišla som k nemu náhodne. Bála som sa komunikovať s ľuďmi, hanbila som sa vystupovať. Na jednom z prvých koncertov v Čičmanoch sa však stalo, že ľudia v sále plakali, hoci ja som im, naopak, chcela dať impulzy do života.“
Neobávate sa toho, že môžete začať ľuďmi manipulovať?
„Keby ste vedeli, aké je ťažké dostať sa do vedomia ľudí a odbúrať stres, ktorý si donesú na koncert! Ja nie som zabávač, takže ľahko sa mi môže stať, že zaspia. To si nemôžem dovoliť, preto sa tam začína vedomá manipulácia. Viem, že hlas je najväčší manipulátor. Napríklad moja pesnička Suí vznikla ako sebaobrana, stena voči človeku, ktorý mi chcel ublížiť. Hlas môže človeka úplne ‚vcucnúť‘, preto som začala meniť rytmy, robiť skraty, aby človek neostal vo svojom sne, aby sa nenechal ovládať. Nedovolím, aby malo publikum zavreté oči.“
Prečo by sa nemohlo nechať ovládať aspoň raz príjemnou vecou, akou je hudba?
„Je dôležité, aby ľudia žili svoj život a nikdy sa nenechali ohlúpiť. Ja im spievam o svete v oblakoch a zrazu po koncerte, keď musia otvoriť oči, povedia, že Suí ich klamala. Čo to spievala, veď svet je úplne iný! Nikdy by som ich nechcela ovládať.“
A nemôžete sa stať sama závislou od neustáleho menenia rytmu?
„Som závislá od všeličoho, napríklad od gitary. Rytmus však mením aj kvôli sebe, keď ma už nudí. Do každej pesničky pridám niečo nové, aby nezneli rovnako.“
V recenzii na webovej stránke BBC vás porovnávajú s Kate Bush alebo s Ivou Bittovou. Poznáte ich?
„Ivu Bittovú poznám, no myslím si, že sme úplne iné, čo sa týka rytmu, živelnosti. Porovnávajú ma s kadekým, každý chce byť originálny v prirovnaní k niekomu. Je mi to ľúto, lebo ja by som nevedela povedať, koho mi pripomína Helena Vondráčková. Ženské hlasy sa stretávajú v spoločných bodoch, napríklad vo falzetoch, tie vie aj Bittová, aj Vondráčková. Dôležité je, čo a ako skombinujete, vtedy sa skladba stáva inou.“
Čo vlastne počúvate?
„Nepočúvam nič známe, v prehrávači mám klasickú indickú hudbu.“
Tá vás inšpirovala k zvláštnemu jazyku tatlanina, v ktorom spievate?
„Nie, tatlanina mi vyšla z úst jedného dňa. Sú to zakaždým iné slová, ale podobajú sa na seba. Tatlanina však nie je jazyk, ale intonačné vibrovanie. Keby som vo vysokej hlasovej polohe zaspievala cí, tak sa zbláznite, aké je to nepríjemné! Preto ju používam ako rovnováhu v speve.“