Článok pokračuje pod video reklamou
Mať jeho meno na plagáte filmu bývalo poctou pre každého režiséra. Vďaka spolupráci s dlhoročným priateľom Milošom Formanom sa Theodor Pištek stal nielen českou, ale aj svetovou legendou.
Do Bratislavy prišiel tento 82-ročný umelec na pozvanie Medzinárodného filmového festivalu Bratislava, ktorý mu udelil cenenie za umeleckú výnimočnosť vo svetovej kinematografii. S týmto mestom ho už v 70. rokoch spojilo nakrúcanie filmu Kto odchádza v daždi. Na spoluprácu s režisérom Martinom Hollým nemohol zabudnúť. „Ak robíte niečo s niekým, kto vás zaujme, tak si to dobre zapamätáte,“ hovorí.
Pištěk vyrastal v divadelníckej rodine, neskutočná popularita jeho otca, známeho filmového herca, mu bola v detstve až nepríjemná. K filmu sa dostal akoby náhodou a už pri prvej spolupráci sa naňho akosi nabalili aj kostýmy. Pri nich už zostal.
Bolo, ako povedal
Kostýmový výtvarník je závislý od toho, s akým režisérom sa dá dokopy. On mal šťastie na filmy, ktoré sú dodnes súčasťou pamäti národa. „Môžete navrhnúť kostýmy, aké chcete, ak je film zlý, nikto po nich neštekne,“ mieni.
Jeho samého sa to dotklo pri Formanovom Valmontovi, z ktorého si kostýmy váži viac ako tie pre Amadea. „Film vyšiel v nepriaznivom období a vlastne nemal úspech. Bol som zaň ako jediný nominovaný na Oscara, ale nemal som šancu uspieť, keďže rok predtým ocenili kostýmy k filmu Nebezpečné známosti, ktorý nakrútili podľa tej istej knihy,“ hovorí. Dodnes ho mrzí, že v tom roku dostal Oscara jeho kolega, ktorý pracoval pre „mizerný“ film Henrich V.
Kostýmová práca preňho nikdy nebola len kreslením obrázkov, ale spoluprácou na vytváraní postáv. Ak mal byť nejaký advokát nervózny, urobil mu niekoľko vreciek, aby sa v nich mohol ustavične prehľadávať. „Vymýšľal som pohyby, ktoré mohli hercom pomáhať dostať sa do roly,“ vysvetľuje.
A mal také renomé, že si do jeho kostýmov málokto dovolil zasahovať. „Veľkí režiséri vám dôverujú. Čím je niekto v réžii slabší, tým viac hovorí do všetkých vecí naokolo.“ Aj herci boli vraj prekvapení, že nie je pripravený robiť kompromisy. „Trval som na tom, že to bude tak, ako to chcem ja. Musel som hercom vysvetliť, že to bude pre nich takto najlepšie,“ opisuje svoje diplomatické schopnosti.
Herci boli ako zombie
Na svoje staré rozprávky sa vraj vždy rád pozrie, dodnes ho mrzia detaily, ktoré nedotiahol jeho nemecký „koprodukčný“ kolega vo filme Tri oriešky pre Popolušku. Napríklad na úžasnom dáždnikovitom klobúku macochy nebola kostra pretretá na bielo. Aj kráľ mal mať celkom iný, renesančný klobúk. „Keby som mohol, tak ho strestám,“ hnevá sa ešte aj po rokoch.
Na Amadea sa však nemôže pozerať, toľkokrát ho už videl. Navyše, ako tvrdí, pamätá si každý záber nakrúcania. Práve na tomto filme sa dostal do kontaktu s Hollywoodom. Oceňoval síce pracovné nasadenie aj prístup štábu, pre ktorý nič nebolo nemožné, ale isté veci sa mu zdali až komické. „Herci sú tam ako zombie, medzi zábermi sa vám neprihovoria. Aj Forman sa len zavrel do prívesu. Niečo je vám na Amerike strašne protivné,“ hovorí po rokoch. Rozprávať medzi nakrúcaním vtipy, ako to zažil pri nakrúcaní komédií v Česku, bolo pre Američanov niečo absurdné.
„Keď sme robili film s Bohdalovou, Menšíkom a Sovákom, po záberoch nastala strašná „bžunda“, všetci sa smiali tak, že sa chytali za brucho,“ spomína.
Po oscarovom víťazstve dostal v Amerike toľko ponúk, že by ich ani nebol zvládol. Vtedajšie úrady mu však nedovolili zostať v Amerike ani o mesiac dlhšie a možnosť emigrácie zavrhol, lebo by sa musel vzdať rodiny. „Ani mi nenapadlo tam zostať, mal som tu maminku, dve deti v škole.“
Auto pre upíra
Hoci filmy ho posledné roky nelákali, pretože si vyžadujú, ako to nazýva, „masovú komunikáciu“ s množstvom ľudí v štábe, maľovanie si dodnes nenechal zobrať. „Maľovať musím, do posledného dňa,“ hovorí.
Výstava jeho diel pod názvom Ecce homo mala pred dvoma rokmi úspech v pražskej Národnej galérii. Voľná tvorba bola preňho veľmi dôležitá. „Po pol roku hrozného života medzi rozbúreným davom pri filmovaní som si užíval ticho v ateliéri.“ Pripúšťa však, že po čase sa vždy potreboval do filmového chaosu vrátiť. Častým motívom jeho obrazov sú autá. „Ak máte k niečomu blízko, tak sa to musí odraziť.“
Pozíciu dizajnéra si vyskúšal vo filme Upír z Feratu, kde na podvozku zo škody vyrobil povestné vyklápacie auto. Vedel, čo robí, keďže sám sa venoval aj pretekaniu. „Na trati strach môžete mať, nesmiete byť ale zbabelec.“
