Dálkový výslech bola kniha jej mladosti, keď ju čítala, snívala o tom, že raz bude tiež takou hrdinkou ako Havel. Spoznala ho, stretla sa s ním a dnes o ňom aj nakrútila film, ktorý v týchto dňoch vstupuje do českých kín – ale revolúciu s ním nezažila. Keď vyšiel československý dav do ulíc, Andrea Sedláčková presne v ten deň dostala pečiatku a potvrdenie, že jej Francúzi udelili politický azyl.
V knihe Moje pařížská revoluce píšete, že ste sa tesne minuli s dejinami, že ste zmeškali spoločnú schôdzku s nimi. Keď ste v septembri 1989 odchádzali do Paríža, nebolo nič cítiť vo vzduchu?
Nebola som sama, kto vtedy emigroval. Pavel Tigrid napríklad hovoril, že tam od roku 1968 nezažil taký prísun mladých ľudí, toľko žiadostí o azyl. Len pár ľudí bolo optimistických a vravelo, že komunizmus nemôže trvať večne, väčšina si myslela, že to ešte päť, desať rokov potrvá. Napríklad preto, že v okolitých krajinách sa už dialo všeličo, len ten náš národ vyzeral tak, že mu nesloboda absolútne vyhovuje. Aj januárové udalosti to potvrdzovali (dvadsať rokov od upálenia Jana Palacha, pozn. red.). Ľudia síce vyšli do ulíc, no o chvíľu už boli zase doma.
