Dálkový výslech bola kniha jej mladosti, keď ju čítala, snívala o tom, že raz bude tiež takou hrdinkou ako Havel. Spoznala ho, stretla sa s ním a dnes o ňom aj nakrútila film, ktorý v týchto dňoch vstupuje do českých kín – ale revolúciu s ním nezažila. Keď vyšiel československý dav do ulíc, Andrea Sedláčková presne v ten deň dostala pečiatku a potvrdenie, že jej Francúzi udelili politický azyl.
V knihe Moje pařížská revoluce píšete, že ste sa tesne minuli s dejinami, že ste zmeškali spoločnú schôdzku s nimi. Keď ste v septembri 1989 odchádzali do Paríža, nebolo nič cítiť vo vzduchu?
Nebola som sama, kto vtedy emigroval. Pavel Tigrid napríklad hovoril, že tam od roku 1968 nezažil taký prísun mladých ľudí, toľko žiadostí o azyl. Len pár ľudí bolo optimistických a vravelo, že komunizmus nemôže trvať večne, väčšina si myslela, že to ešte päť, desať rokov potrvá. Napríklad preto, že v okolitých krajinách sa už dialo všeličo, len ten náš národ vyzeral tak, že mu nesloboda absolútne vyhovuje. Aj januárové udalosti to potvrdzovali (dvadsať rokov od upálenia Jana Palacha, pozn. red.). Ľudia síce vyšli do ulíc, no o chvíľu už boli zase doma.
Keď vypukla revolúcia, spolu s ďalšími emigrantmi ste neverili, že ju Česi a Slováci dotiahnu do konca. Prečo?
Tá skepsa mala istý podtext. Sloboda, to bolo jediné plus, ktoré sme v emigrácii získali. Nič iné sme v porovnaní s tými, čo zostali žiť doma, nemali. Skôr naopak, mali sme toho menej, pretože sme prišli o rodiny, o priateľov a mnohí z nás aj o dobrú prácu, ktorú si už v zahraničí nikdy nenašli. A s revolúciou sme tú jedinú výhodu stratili. Samozrejme, bolo skvelé, že aj naši doma konečne získali slobodu - nám sa však vtedy z toho trochu zvieralo srdce.
Aké ste mali v Paríži možnosti sledovať revolúciu, získavať čerstvé správy?
Spoločnosť vtedy nebola taká globalizovaná ako dnes, jediným kontaktom bol telefón a ten bol drahý, takže som si s rodičmi a priateľmi príliš často nevolala. Niektorí novinári rýchlo odcestovali do Prahy a do Bratislavy a písali odtiaľ články, ale keďže som vtedy ešte vôbec nevedela po francúzsky, noviny som čítať nemohla. Ani televíziu som nemala, takže jedinou možnosťou bolo chodiť do predajne televízorov - vždy o jednej, keď sa začínalo spravodajstvo, a dúfať, že bude zapnuté. A tam som si počkala na dvojminútový šot. Viac toho nebolo, pretože to, čo sa dialo u nás, bolo pre Francúzov len jednou z mnohých iných udalostí vo svete.
Stačilo vám to, aby ste si vytvorili obraz?
Nie. Revolúciu som pochopila, až keď sa asi v polovici decembra premietal v Paríži dokument jedného Čecha. Keď som zrazu videla plný Václavák a milión ľudí na Letnej, všetko mi to v jednej chvíli došlo. Pocítila som tú neodvratnú silu, súdržnosť, v ktorú som v Prahe prestávala veriť, a pochopila som, o čom všetko som prišla. Bol to pre mňa emocionálny šok.
V knihe píšete, že ste medzi tvárami revolúcie videli aj tých, čo pred tým nechceli podpísať vyhlásenie Niekoľko viet. Hnevalo vás to?
