Underground je duchovná pozícia intelektuálov a umelcov, ktorí sa vedome kriticky vymedzujú voči svetu, v ktorom žijú, hovoril Ivan „Magor“ Jirous. Po jeho smrti napísal režisér BŘETISLAV RYCHLÍK list do Českej televízie, kde niekoľko rokov vyhadzovali z dramaturgických plánov seriál o undergrounde, ktorý pripravoval spolu s Františkom „Čuňasom“ Stárkom a Jiřím Fiedorom. Konečne uspel, a tak s obľubou hovorí, že to bola posledná Magorova služba undergroundu.
Vo včerajšom programe bratislavského Večera pre všímavých k 25. výročiu Nežnej revolúcie bolo aj premietanie dokumentu Divoký východ, ktorý je súčasťou štyridsaťdielneho seriálu Českej televízie Fenomén Underground. Spolu s dokumentom Nad Tatrou sa blýska predstavuje príbeh slovenského undergroundu. Ako sa tieto dva diely ocitli v seriáli?
„Presadil som ich tam celkom automaticky, bol to môj nápad i osobná potreba. Samozrejme, nemohli podrobne zmapovať všetky slovenské undergroundové aktivity, ale ukazujú, že podobne ako diely o českých regiónoch, nebol ’androš’ len pražskou záležitosťou.“
Takýto grandiózny projekt sa určite nerodil bez problémov. Čo bolo pre vás najťažšie?
„Odolať strašnému až nechutnému útoku, že to vôbec robíme. Bez toho, že by bol natočený čo len meter, chodili na nás udania na Radu Českej televízie, neustále chcel niekto kontrolovať scenáre. Ten seriál vznikal za šialených okolností, bolo ťažké ho presadiť napriek minimálnemu rozpočtu. Pritom o desať-dvadsať rokov bude predstavovať obrovskú silu, lebo ľudia z undergroundu už budú mŕtvi a nikto nebude vedieť, ako ten zápas o slobodu prebiehal. Že týmto ľuďom vypaľovali domy, väznili ich a vyháňali za hranice, že ešte v 80. rokoch v severných Čechách prebiehali procesy úplne vykonštruované. Aj tak si myslím, že seriál vznikol skoro až päť minút po dvanástej.“
To boli ťažkosti takpovediac navyše, ale aké najväčšie prekážky ste museli prekonávať pri samotnej realizácii seriálu?
„Bolo toho viac, ťažko bolo napríklad uviesť do kontextu viaceré mená, ktoré pri natáčaní zazneli. V undergrounde sa ľudia medzi sebou poznajú podľa prezývok, majú svoj komunikačný kód, ktorý treba ľuďom pri obrazovke objasniť. Ťažké bolo tiež točiť o mŕtvych, ťažké bolo točiť o javoch pradávnych. Keď som pripravoval diel o tom, ako nekonformne sa prejavovali napríklad výtvarníci z křižovnickej školy čistého humoru bez vtipu, bolo veľmi náročné dohľadať potrebné fakty a dokumenty. Podať čo najviac vysvetľujúcich informácií o tom, že v čase tuhého stalinizmu tu bola skupina, ktorá sa vzoprela socialistickému realizmu.“
Ako sa táto partia výtvarníkov, ktorej členmi boli medzinárodne uznávané mená ako Karel Nepraš či Eugen Brikcius, prelínala s undergroundom?
„Napríklad Jirous tam bol ministrom vnútra pod prezývkou Berijous a The Plastic People of the Universe boli dvornou kapelou křižovnickej školy.“
Pojem underground je často redukovaný len na pokusy mladých ľudí hrať svoju hudbu. Práve váš seriál má zdokumentovať, že ide o jav kultúrno-historický, sociologický i politický.
„Pojem undergroundu, subkultúry alebo kontrakultúry je oveľa hlbinnejší. To, že sa mladí k nemu hlásili a aj dnes hlásia, súvisí s potrebou vzťahovať sa k istým hodnotám. V undergrounde je to sloboda, o ktorú sa muselo často bojovať, vyvzdorovať si ju. Za praunderground sa považujú skupiny nezávislej mládeže inklinujúce ku kultúre, ktorá nebola oficiálna a bola mimo totalitnej ideológie. Boli to ľudia okolo Egona Bondyho, Vladimíra Boudníka, Jany Krejcarovej a ďalších literátov a výtvarníkov, ktorí aj vydávali samizdat Půlnoc. Medzi týmito koreňmi undergroundu z 50. rokov však existuje priame prepojenie, napríklad na plastikov, lebo Bondy bol jedným z ich guru a jeho poézia bola pre kapelu doslova zjavením. Plastici mali dojem, že hoci bol o generáciu starší, vyslovoval ich životné pocity. Otvoril im dvere do poézie a filozofie.“
V seriáli je, samozrejme, zmapovaný a zdôraznený aj dôležitý medzník, akým bol takzvaný proces s plastikmi v roku 1976. Pri ňom došlo k zblíženiu undergroundu s intelektuálskym disentom, čo priamo viedlo k vzniku Charty 77. Prečo sa tak nestalo už skôr?
„Jedným z dôvodov bola všeobecná predstava, že tie kapely hrajú zle. Ale napríklad Primitives Group boli svojím nasadením, poňatím hudby a využívaním avantgardných výtvarných prvkov, pomaľovaných tvárí či ohňových efektov kapelou celkom pôvodnou. Dnes je to bežná vec, ale oni to priniesli v závere 60. rokov! A Plastici? Mejla Hlavsa bol skladateľský génius a muzikanta formátu Vratislava Brabenca v tom čase mal v kapele málokto. Nakoniec, slávny filmár Jan Špáta točil pre svetovú výstavu Expo 1970 v Osake Plastikov ako poprednú československú rockovú skupinu, no o pár rokov ju režim za tú istú hudbu zatváral. Za to, že trvali na tom, že chcú hrať vlastnú muziku, že nepôjdu na prehrávky, nenechajú sa ponižovať a budú hrať hoci len raz za rok na nejakých utajených akciách. Režim tak z nich urobil politikum.“
Častým výsledkom prenasledovania „androšov“ bolo ich emigrácia, ktorej je venovaných niekoľko dielov seriálu. Ten o českom undergrounde v USA sa volá Zóna dotyku v krajine kvílenia. To evokuje Allena Ginsberga, nie?
„Iste, ten vystúpil na koncerte venovanom podpore nášho undergroundu. Účinkovala tam celá československá exilová scéna, kanadský prekladateľ Paul Wilson, ktorý hrával s plastikmi, Joe Karafiát, Vráťa Brabenec, Pavel Zajíček, ale tiež Gary Lucas, Captain Beefheart a ďalší. Koncert zorganizoval fotograf z Prostějova Bob Krčil, on je kľúčovou postavou tohto dielu a dnes je považovaný za jedného z najvýznamnejších svetových fotografov. Napísal samizdat Sebráno v New Yorku, je to o Čechoch v Amerike, vtedy menej známych, ako boli teraz už svetové mená Ivan Král či Petr Sís. Tie charitatívne koncerty organizoval aj v spolupráci s manažérom Rolling Stones Giorgiom Gomelským. Bob Krčil žil na Manhattane rovnako androšsky ako v mladosti, keď patril k skupine pražských máničiek, sedávajúcich na schodoch pred Národným múzeom.“
Problematike undergroundu sa venujete dlhodobo a systematicky. Napriek tomu, stretli ste sa pri nakrúcaní s niečím, o čom ste netušili?
„Určite. Vykoľajili ma osudy ľudí, o ktorých som vedel veľa, ale nevedel som, že tie osudy boli až také dramatické. Napríklad Marcel Strýko, košický filozof a disident, ktorý absolvoval vyše 280 výsluchov na ŠtB! Alebo príbeh človeka, ktorý je v zoznamoch ŠtB a všetci naňho pľujú, ale podľa všetkého, čo je v Ústave pre štúdium totalitných režimov, sa ŠtB dlho vzpieral. Ja som ho presvedčil, aby svoj príbeh povedal. Od pätnástich rokov patril do teplického undergroundu, pred maturitou si tajní prišli poňho priamo do školy. Vyhrážky pokračovali celé roky, raz ho odviezli z domu o piatej ráno na Štedrý deň, hocikedy ho zbili. Tak im to nakoniec podpísal, ale neudával. Bol nasadený na Františka Stárka alias Čuňasa, vydávajúceho samizdat Vokno. Keď mi to ten človek vyrozprával, mal slzy v očiach a celý sa chvel. Vedľa neho sedel Stárek, ktorý pozná tie spisy a vie, že ten muž neklame, tak mu podal ruku a pred tou kamerou ho akoby očistil.“
