Nový film Kena Loacha Jimmyho tančiareň výborne vyjadruje aj dnešnú situáciu na Slovensku.
Napriek tragickému ladeniu, spoločenskej kritike a neskrývanej ľavicovej propagande rozdáva novinka britského klasika Kenna Loacha Jimmyho tančiareň radosť. Celkom dobre to definuje použitá hudba: írsky folklór, americký tanečný džez a černošské blues.
Amerikán sa vracia
V podstate by sa mohol odohrávať aj na Slovensku: príbeh emigranta, ktorý sa začiatkom 30. rokov vracia domov, aby pomohol s chodom rodinného hospodárstva. Po desaťročí v USA je však nakazený demokraciou a slobodou, takže do zatuchnutej írskej spoločnosti utápajúcej sa v patetickom patriotizme, úzko prepojenom s katolicizmom, nijako nemôže zapadnúť. Nie je ľavičiar ani komunista, do rebélie ho doženú farári, politici, aristokrati a biznismeni.
Loach sfilmoval archetypálny príbeh o nás – o tých, čo túžia po spolupatričnosti a šťastí. No v každom spoločenstve je dostatok tých, ktorí považujú šťastie, radosť, smiech a spolupatričnosť za čosi nežiaduce, škodlivé, nebezpečné, hriešne, takže spravia čokoľvek, aby ho zničili. Šťastného človeka je totiž ťažké ovládnuť, zato trpiaci rád a poslušne prijme každú klamlivú ilúziu.
Režisér sa síce dopúšťa i politických deklamácií a nevyhýba sa ani tézovitosti, no zároveň dokáže prekvapiť nečakanými stránkami charakterov. Jimmy Gralton (Barry Ward) na írskom vidieku postavil stodolu, v ktorej sa schádzajú susedia nielen za zábavou, ale aj za športom a vzdelaním. Okrem tancovačiek sa tu učia tradičné piesne, recitujú básne, trénujú box, miestni sa zoznamujú s americkou tanečnou hudbou a predovšetkým: rozprávajú sa, vymieňajú si názory.
Bez cirkevného dohľadu, bez policajnej cenzúry, slobodne. A to je veľmi nebezpečné pre akýkoľvek režim, nielen pre mladú írsku republiku. No Jimmyho hlavný protivník, starý farár Sheridan (Jim Norton), nie je len plytký zloduch. Má svoju pravdu, ba dokonca i hlboké sociálne cítenie. Svoj diel viny nesie doba a delikátna politická situácia, ktorá núti zjednodušovať a deliť svet barikádou na komunistov a fašistov. Gralton nie je komunista, Sheridan nie je fašista. Obaja cítia, že k sebe majú blízko, no barikáda nepustí. Tragédia je nevyhnutná.
Sto odtieňov zelenej
Príbeh ozvláštňujú a prehlbujú hlboko ľudské témy. Ani Jimmyho matka nie je obyčajná stará vidiečanka. A jeho cit k ráznej Oonagh (Simone Kirby) tvorí celý druhý plán. V ďalších si vychutnáme vzťahy medzi vidiečanmi, lásky, antipatie, susedskú pomoc i komplikované starosti rodičov s deťmi a detí s rodičmi. Írska spoločnosť pred osemdesiatimi rokmi bola rozdelená podobne ako dnešné Slovensko. No stvárniť ju vo filme dokázal len Angličan Loach, ktorý Jimmyho tančiarňou nadväzuje na svoj film Dvíha sa vietor z roku 2006.
Obrazová stránka, rafinovane narábajúca s odtienkami zelenej v exteriéroch a renesančným šerosvitom v interiéroch, si zasluhuje samostatnú analýzu. Vďaka kameramanovi Robbiemu Ryanovi je obraz vizuálne atraktívny a svojrázne komunikuje s príbehom. Nie vždy ho podfarbuje a ilustruje, často stojí v protiklade a pomáha vytvárať napätie.
Jimmyho tančiareň je klenot, ktorý na seba nestrháva pozornosť oslnivým leskom. Pokorne čaká na znalca, ktorý ho nájde, ocení a dokáže si ho vychutnať.
