m fóre.
Má praktický význam, ak sa vášho divadla zastanú aj hviezdy ako Jude Law či Kevin Spacey?
N. K.: „Začalo sa to už v roku 2007, keď nás podporili Mick Jagger, Tom Stoppard a Václav Havel. Bolo to oveľa silnejšie ako akékoľvek politické vyhlásenie, ľudia si ich text začali sťahovať a navzájom preposielať. Je síce pravda, že nás potom do dvoch týždňov uväznili, ale vzápätí po intervencii Toma Stopparda aj prepustili. Je to vždy hra medzi nami a úradmi. Keď sme cestovali do Londýna, kde sme mali hrať s Jude Lawom, už sme skoro nasadali do lietadla, keď nás obstúpili štyria muži so špecifickým účesom. Vypýtali si od nás pasy a povedali nám, že nikam neletíme, že sme súčasťou teroristickej organizácie. Nebola to vôbec ľahká situácia, keďže v tom čase bol zavraždený jeden žurnalista. Nemohli sme vedieť, či nás okamžite nestrelia do zátylku. Povedala som im len, že majú odkázať svojim šéfom, že práve zatkli divadelníčku a že z toho bude mať väčšie problémy ako my. Po hodine nás skutočne pustili, lietadlo malo kvôli nám hodinové meškanie.“
Vo Veľkej Británii ste získali politický azyl, máte v Londýne nejaké stále sídlo?
N. K.: „Sme pridruženým súborom Young Vic Theatre, dali nám tam kanceláriu a hráme tam raz ročne. Ale je to veľmi komplikované, lebo sme boli zvyknutí za každých okolností hrať raz týždenne. V Londýne túto možnosť nemáme, keďže je s nami len jeden z hercov.“
Bieloruské slobodné divadlo vystúpilo tento víkend aj v Bratislave v rámci Stredoeurópskeho fóra s produkciou Discover Love (Objaviť lásku), ktorý držia energiou nabité herecké výkony. Foto: Petet Župník
Čo vás čaká v najbližších týždňoch?
N. K.: „Začneme cez skype režírovať dokumentárny príbeh troch uväznených žien, z ktorých jedna je politická aktivistka, ďalšia novinárka a tretia manželka opozičného politika.“
N. CH.: „To, čo vo väzení prežili, je si ťažké čo i len predstaviť. Pri ich vyšetrovaní bol aj psychológ, ktorý radil, kde hľadať v ich psychike boľavé miesta. Mnohí si z väzenia prinesú traumy, z ktorých sa už nikdy nedostanú, a v noci sa ešte dlho zobúdzajú na nočné mory. Je hrozné, že také niečo sa deje teraz a v Európe. Od čias Stalina či Brežneva sa na týchto procesoch veľa nezmenilo.“
Možno len architektúra väzníc.
N. CH.: „Paradoxom je, že väzenie KGB sa nachádza v centre Minska. Je to storočná budova, kde cely nemajú toaletu, takže väzni sa na ňu musia zakaždým pýtať. Už len to je zvlášť pre ženy neskutočné týranie. Pobyt vo väzení ľudí ešte ako tak mobilizuje, ale keď ich z neho pustia, tak sa často zrútia. Produkciu venujeme Václavovi Havlovi, ktorý nás podporoval. Svoje posledné podporné stanovisku poslal ešte 16. decembra 2011, o dva dni na to zomrel.“
Spolu s Haroldom Pinterom a Tom Stoppardom vás v roku 2008 nominovali na Európsku divadelnú cenu.
N. K.: „Nakoniec sme dostali len špeciálne uznanie. Keď sa to dozvedelo zoskupenie Rimini Protokoll, ktoré cenu v danom roku dostalo, dalo nám tú svoju s tým, že si ju zaslúžime.“
Dajú sa nájsť nejaké paralely medzi príbehom, na ktorom pracujete, a osudom Pussy Riot?
N. K.: „Stretli sme sa s nimi po prvýkrát minulý týždeň v Londýne, ich príbeh je zrkadlo tých bieloruských. Všetko, čo urobil Lukašenko, teraz Putin opakuje, len na sofistikovanejšej úrovni, keďže on nebol pôvodne predsedom kolchozu ako Lukašenko, ale pracoval pre KGB.“
Hra Discover Love vznikla v roku 2008 na báze spomienok Iriny Krasovskej, ktorej manžela, podnikateľa Anatolija Krasovského, zabili v roku 1999 spolu s jeho priateľom, šéfom opozície a prezidentským kandidátom Viktorom Gončarom. Ich smrť sa nikdy nevyšetrila a vrahovia neboli potrestaní. Foto: Peter Župník
V diskusii po predstavení ste sa vyjadrili, že súčasná doba patrí v Bielorusku ženám. Prečo?
N. CH.: „Je to fenomén, celá vlna ženských novinárok sa stala veľmi populárna, mládež je doslova do nich zaľúbená. Niektorým zabili ich mužov, to ich vtiahlo do občianskeho aktivizmu. Kým mnohí muži sa zdiskreditovali neprofesionálnym konaním v politike, ženám o formálny status nešlo. Nechceli byť líderkami, jednoducho robili to, čo bolo treba. Nie je to však feminizmus, ako ho poznáme zo škandinávskych krajín, kde sú ženy v parlamente či vo vláde.“
Nedávno český prezident Miloš Zeman v rozhlasovom vysielaní vulgárne napadol Pussy Riot.
N. CH.: „Sú vo veľmi zložitej situácii, pretože teraz musia doháňať popularitu, čo väčšina ne〜zvládne. Im sa to zatiaľ darí, pretože sa sústredili na jednu konkrétnu oblasť – uľahčiť život tým, čo zostali vo väzení. Ich súčasné činy sú veľmi silné.“
Aké sú vaše dlhodobejšie plány?
N. K.: „Budúci rok budeme oslavovať desiate výročie vzniku nášho divadla. Chceme ho venovať predovšetkým našim hercom, ktorí kvôli nám stratili zamestnanie. Ak vás totiž v Bielorusku vyhodia zo štátneho divadla, nemáte šancu sa zamestnať, v celej krajine je len jediné nezávislé divadlo – to naše. Je hanbou pre Európu, že v nej stále divadlo ako sme my, ktoré nemôže hrať. Snažíme sa ustavične vysvetľovať, že Európa má dnes problémy s Ruskom aj preto, lebo včas nezastavila Lukašenka. Pre Putina bolo povzbudením, že môže väzniť a týrať ľudí bez väčšieho odporu európskej verejnosti. Tvrdím, že bolo jednoduchšie vyriešiť Bielorusko, ako teraz Rusko.“
O rok budú v Bielorusku prezidentské voľby. Existuje nejaká nádej, že by sa niečo mohlo zmeniť?
N. CH.: „Nikto už neverí, že Lukašenko usporiada spravodlivé voľby, možno aspoň dovtedy pustí z väzenia svojich protikandidátov. Porošenko je už na piatym ukrajinským prezidentom, odkedy je Lukašenko pri moci.“
Necíti sa Bielorusko popri Ukrajine tak trochu zabudnuté?
N. CH.: „Pocit ignorancie sme mali skôr predtým, po majdane vznikla v tomto regióne nové realita a dynamika, v ktorej hrá Bielorusko veľkú úlohu, keďže jeho oficiálni predstavitelia sú na strane Putina, ale ľudia zas na strane Ukrajiny.“
