4. MFF Bratislava tento rok uviedol aj film, ktorého vznik sám podnietil. Hlavná predstaviteľka víťaznej snímky festivalu z minulého roka, afganská herečka Sahraa Karimi, prišla vlani na festival dva dni po jeho skončení. Vzhľadom na vypätú politickú situáciu doma, požiadala na Slovensku o azyl. Situácia pre ňu dopadla priaznivo, dostala štatút utečenca a zostala tu. Kanadský režisér iránskeho pôvodu Hossein Martin Fazeli nakrútil o nej stredometrážny film s názvom Kto je Sahraa? Sahraa Karimi videla na festivale film o sebe po prvýkrát. Po premiére povedala: „Mala som trochu strach, pretože pred kamerou som spravila mnoho vecí, o ktorých som si nebola istá, či bude vhodné vidieť ich na veľkom plátne. Teraz som však veľmi šťastná, že mnohým ľuďom sa film páčil a odišli šťastní.“ Hovoríme s režisérom filmu HOSSEINOM MARTINOM FAZELIM.
Ako došlo k stretnutiu so Sahraou?
„Ľudia z festivalu ma kontaktovali, pretože nevedeli o nikom inom, kto by sa vedel so Sahraou dohovoriť po perzsky. Keď som si vypočul jej príbeh, silne ma zasiahol. Mala príbeh. Bola charakter. Nie obyčajný človek. A tak som jej povedal: Sahraa, čo myslíš, možno by sme o tebe mohli nakrútiť film. A ona odpovedala o. k. Vedel som, že sa nakrúca ohromné množstvo filmov o utečencoch. A všetky ukazujú to isté. Utrpenie, problémy, absurdnosť situácie. Nechcel som nakrútiť nič podobné, chcel som omnoho viac hovoriť o exile, ako ho vidí utečenec. A to sa stalo mojou výzvou a úlohou. Začal som o ňom uvažovať na všetkých možných úrovniach. Svojím spôsobom som i ja exulant. Exil nevnímam ako záležitosť geografie, ale pocitu. Je úplne jedno, v ktorom kúte zeme sa nachádzate.“
Pomohol vám fakt, že vy a Sahraa pochádzate viac-menej z rovnakej kultúry?
„Na to sa mi veľmi ťažko odpovedá. Nie je to celkom tak. Nie som úplný Peržan. Udržal som si kontakt s perzskou kultúrou hlavne cez literatúru. Možno to pre mňa bolo o niečo jednoduchšie ako napríklad pre ktoréhokoľvek Slováka. Ale stále to bolo pre mňa náročné. Bolo mnoho vecí, ktorým som nerozumel. Často som ju urazil vecami, ktoré sa mne zdali úplne prirodzené, dostávali sme sa do napätých situácií. Dúfam, že toto napätie, ktoré z času načas medzi nami vznikalo, sa podarilo zachytiť aj kamerou. Celé nakrúcanie bol ohromne poučný proces. Nikdy predtým som dokument nenakrúcal. Bol som zvyknutý na hraný film. Pri dokumente sa veci nedali plánovať, nedali sa riadiť emócie Sahray, prechádzala nesmierne vypätým obdobím. Počas nakrúcania tohto filmu som často myslel na vetu jedného amerického kritika, že kamera bola mizerná, herci boli mizerní, ale bolo to nádherné.“
