Album Inversion predstavuje muzikantský dezert, akýsi šlabikár hudobnej kultúry, ktorý si zaslúži miesto v domácich diskotékach fanúšikov všetkých zmysluplných žánrov.
Slovenská hudobná scéna má niekoľko naozajstných a veľmi inšpiratívnych interpretačných aj autorských osobností európskeho významu. Medzi ne určite patrí charizmatický spevák, aranžér a skladateľ, ale najmä hráč na fúkaciu harmoniku Erich Boboš Procházka.
Jeho najnovšia nahrávka Inversion (East West Promotion 2014), druhý duetový štúdiový album s gitaristom Marekom Wolfom (skupina Heavy Rain Inc.) tvorí kolekcia ôsmich rôznorodo transformovaných prevzatých pesničiek, ktoré prinášajú poslucháčom akúsi viacdielnu suitu tajných dejín blues - rockovej hudby s košatými magickými koreňmi ako mýtický dokument osobnosti, ktorej kvality výrazne presahujú našu neveľmi rozsiahlu hudobnú arénu.
Každý si nájde svoj tón
Je to porcia muziky špecifickej tmavočiernej farby, ktorá vlnivo mení koloratúru, prehlbuje a obohacuje filozofiu hudby o ďalšie nepoznané významy. Procházkov vykryštalizovaný štýl primárne vychádza z pôvodného chicagského elektrického bluesového modelu, ale je v ňom aj pomerne vysoký obsah zenových dotykov a intarzií funkčných inštrumentálnych zvukov aj ohlasov spriaznených kapiel.
Akýmsi inštrumentálnym inšpirátorom majstra je Paul Butterfield a Boboš ho pri charakteristike a filozofii svojej hry rád cituje: „Nie ja som si vybral harmoniku, ale harmonika si vybrala mňa.“ V ostatnom čase v spôsobe jeho hry nachádzame aj stopy „nenapraviteľného“ melodika Tootsa Thielemansa.
V objatí bluesovej nálady nájde každý svoj tón. Určite o tom je aj táto nahrávka, na ktorú dvojica originálne prenáša odkaz Chestra Arthura Burnetta (Spoonful – tu je zaujímavé porovnanie s verziou kapely Cream), tradične „omieľaného“ Willieho Dixona (Evil) alebo klasického gitaristu – kazateľa Blinda Willieho Johnsona (Nobody's Fault But Me).
Pozoruhodnosťou je prítomnosť piesní hardrockových kapiel, či už je to AC/DC (!), Led Zeppelin (Achilles Last Stand, Kashmir – kolorovaný s After Midnight od J. J. Calea), alebo nádherný kúsok od Free (Oh I Wept), ktorý je „mottom“ albumu. Ale všetko do seba dokonale ponuro zapadá. Ponurosť sa tiahne celou nahrávkou ako čierna niť a hlavný protagonista sedí na pekelnej polnočnej križovatke plnej bosoriek a démonov ako Robert Johnson.
Plnotučné dialógy
Pesničky pomáha Bobošovi svojsky interpretovať inštrumentálny partner - je tu solídny priestor pre „dvojkrkého“ gitaristu Mareka Wolfa, ktorého príťažlivý štýl a melodická schopnosť viesť krásne plnotučné dialógy s ústnou harmonikou sú obdivuhodné.
Ide o lahôdkový hudobný dezert, akýsi šlabikár hudobnej kultúry, ktorý si zaslúži miesto v domácich diskotékach fanúšikov všetkých zmysluplných hudobných žánrov.
Má len jediný nedostatok – na informácie pomerne diskrétny, hoci obrázkový booklet. Aj keď hudba hovorí sama za seba, predsa len si poslucháč zaslúži trocha poznámok oboch osobností v písomnej forme, ktoré v tomto prípade absentujú.
