SME

Kto zvládne oba albumy Jany Kirschner?

Kto zvládne oba albumy Jany Kirschner?

Projekt Moruša patrí k tomu najodvážnejšiemu, čo na domácej hudobnej scéne vzniklo.

TEXT: Oliver Rehák, Tomáš Prokopčák

Nebýva zvykom písať dva texty o jednej nahrávke, ale nedá sa hovoriť o Moruši čiernej bez Moruše bielej, ktorá vyšla vlani, ani bez Krajiny roviny (2010). A jedna recenzia by navyše bola len jedným pohľadom na celý projekt, ktorý prekračuje našu scénu.

 

 

Nie akustická verzus elektrická ani tradičná verzus moderná. Mohol to byť pokojne dvojalbum, koniec koncov tak ho pôvodne aj Jana Kirschner so svojím partnerom a producentom Eddiem Stevensom plánovali. Moruša biela síce vyšla vlani na jeseň a Moruša čierna až teraz, no keď si oba albumy vypočujete za sebou, je jasné, že nejde o kontrasty, ale o úzko prepojené dielo. Veľmi odvážne dielo.

Od pesničiek k skladbám

Je zaujímavé sledovať reakcie ľudí na nové veci Jany Kirschnerovej už od albumu Krajina rovina (2010). Tam prvýkrát naplno ukázala, že má vyššie ambície, než robiť obyčajné pesničky. Zrazu mali experimentálne úvody, okolo pekných melódií sa nabaľovali elektronické zvuky a ruchy zo štúdia, bicie viac naznačujú než hrajú tradičnú rytmiku. Pritom to celé drží pokope a funguje s veľkou silou.

Kým Krajinu rovinu tvorili ešte stále pesničky, na Morušiach sa už urodili skôr skladby v zmysle klasickej hudby. Po prvé zvukovo, pretože sprievodná kapela sa rozšírila na miniorchester v ktorom sú husle, violončelo, (bas)klarinet, akordeón, marimba, cimbal, mužský štvorhlas. A po druhé v zmysle kompozičnom - ide o skladby v zmysle skladačky, nápadov aj aranžérskej zručnosti.

Ďalšou novinkou pri Moruši je, že Eddie Stevens už nie je len skúsený britský producent, ktorý vie priniesť neslovenský zvuk, ale aj spoluautor hudby. Mať doma aj v štúdiu vedľa seba takú výraznú osobnosť môže dopadnúť aj úplne zle. Lenže Jana Kirschner dávno nie je "žienka domáca", ktorá potrebuje byť pod papučou (stačí pohľad do bookletu Moruše čiernej na fotografiu s pivovým krígľom).

Hudba v hudbe

Prvýkrát zaznela celá Moruša čierna verejne na high-endovej aparatúre pri oficiálnom predstavení albumu v jednej kaviarni. Prvá zásadná vec je, že na dobrom zvuku vyznie najlepšie, a druhá, že si vyžaduje čas. Veľa času. Toto nie je hudba na rýchle počúvanie, ani pre každého – jej čaro a prepracovanosť detailov sa vynárajú postupne.

Dobrým kľúčom k albumu je záverečná skladba Potopa. Je to suita, postupne sa v nej strieda niekoľko skladieb – nadžezlá balada, roztancovaný „francúzsky“ valčík, gradujúca pasáž postavená na viachlasoch. Lenže ako sa to celé vyvíja, všetko na seba plynule nadväzuje. Potopa má najdlhší text a niekedy slová znejú tak rýchlo, že sa takmer nedajú sledovať. Nie je to snaha povedať čo najviac, texty majú aj zvukomalebnú úlohu. Napríklad v prvých dvoch skladbách stačia iba dve slová – sú to ich názvy Idú a Muzika, ktoré sa opakujú vždy v trochu obmenenej podobe.

 

Úvodná skladba Idú ukazuje prepojenie Moruše čiernej s bielou, má podobnú atmosféru aj stavbu ako skladba O hore a vtáčkovi (michodom, skúste si vypočuť aj orchestrálne prelúdium Faunovo popoludnie od Debussyho). Veľa nápadov na oboch albumoch stojí na "slovanskej" melodike, ale pri ďalšom porovnávaní už vystupujú do popredia rozdiely. Moruša biela je viac tradičnejšia, „muzikantská“ a s osobnejšími témami v textoch, Čierna je trochu temnejšia a má modernejšiu štúdiovú postprodukciu. Ale na Čiernej je aj popevok, ktorý by zapadol ešte do starého „popového“ obdobia speváčky (Na krídlach divokých včiel) a je tu aj skladba Tajomstvo, ktorá zase znie, akoby sa nezmestila na album Krajina rovina.

Každopádne veľká odvaha, nápaditá práca so zvukom, pohrávanie sa so slovenčinou. Nie je to jednoduchá hudba. Náročne vznikalo, "náročne" sa počúva, takže publikum rozdelí - pre niekoho môže ísť o príliš prekomponovaný artpop, pre iných však o jednoznačne exportný projekt. Bolo by ideálne počuť obe Moruše naraz z pódia. Kto to však zvládne a kto zaplatí?

Tá, ktorá zmenila slovenský strednoprúd

Už v roku 2010 to bolo zjavenie. A očakávali by ste ho od všelikoho – najmä z prostredia menej závislej hudby či elektroniky, no ju by asi nikto nehádal.

Keď vyšiel album Krajina rovina, zmenil spôsob, akým (nielen) časť odbornej verejnosti začala uvažovať o slovenskej populárnej hudbe. Zrazu tu bola Jana Kirschner predtým, tá s tými populárnymi pesničkami pre každého, cválajúca žienka domáca na čiernom koni a teraz, moderná pesničkárka európskeho formátu s albumom, ktorý v danom okamihu presahoval úplne všetko v našom lokálnom strednoprúde. A možno nielen tam.

Dodnes je Krajina rovina jedným z najlepších a zároveň jedným z najmenej docenených albumov, aký za desaťročia v slovenskej populárnej hudbe vznikol. Zároveň je tento album pre Janu i pre jej partnera Eddieho Stevensa problémom. Nech už totiž nahrá čokoľvek, vždy sa to bude porovnávať s týmto malým zázrakom, ktorý tu pred rokmi vznikol.

Ako Krajina?

Práve to je ťažkosťou Moruše čiernej, ale i bielej. Je hlúpe napísať, že Janu Kirschner možno porovnávať len s Janou Kirschner pred štyrmi rokmi – bolo by to neúctivé k mnohým, Katarziou počnúc a duom Monikino kino končiac. Ale taký silný nosič ako Krajina rovina sa Jane Kirschner už nepodarilo vydať ani minulý, ani tento rok. Aby sme však zostali fér: v oboch prípadoch stále ide o vynikajúce a zároveň až neslovenské počúvanie.

Zvyšok je otázkou očakávaní – Krajina rovina priniesla krásnu a muzikálne prepracovanú zmes pesničiek s pridanou hodnotou, v ktorej ste vďaka Stevensovi dokázali nachádzať nové prvky aj po množstve vypočutí.

To platí aj pre Morušu čiernu, akurát sa už bavíme skôr o klasicky prepracovaných skladbách, v ktorých je hlas iba jedným z množstva nástrojov v producentovej predstave. Preto to potrebujete počúvať v pokoji a dôsledne, čo platilo vlastne už pri bielej Moruši, strhujúcej obzvlášť naživo (ak ste odpustili nie vždy vydarený pokus o falzet).

Hudobná obroda

Ak by za posledných päť rokov v slovenskej viac či menej strednoprúdovej hudbe vznikli len tri posledné albumy Jany Kirschner, stále by to bola výborná päťročnica.

Našťastie to nie je pravda a slovenská muzika sa v súčasnosti aj vďaka množstvu malých vydavateľstiev či možnostiam internetu a jeho distribúcie muziky nachádza v jednom zo svojich najvzrušujúcejších období, možno v tom najvzrušujúcejšom vôbec.

Zaujímavé pritom je, že hovorcom tejto hudobnej obrody sa pre mnohých stala práve tá dávna Janka, bývalá finalistka Miss, pri ktorej sa v rádiách stále stretnete so skladbami, ktoré sú – no, povedzme, že milé. Ale to je napokon dobrá správa. A nielen pre Janu Kirschner.

Čítajte ďalej

Maliar Šille: Pred Mickey Mousom sa nedá ujsť. Je za tým krutý biznis

V Kunsthalle má Erik Šille veľkú výstavu plnú popkultúrnych postavičiek. (rozhovor)

Erik Šille (1978) pochádza z Rožňavy, študoval na VŠVU v Bratislave, kde bol aj doktorandom. Vyhral Cenu VÚB Maľba, Cenu Nadácie Tatra banky. Jeho diela sú v zbierkach SNG, či Európskeho parlamentu.

Ak beriete život ako muzikál, tento film je pre vás Video

Do kín prichádza Baby Driver. Triler, v ktorom hrá neustále hudba.

Hlavnému hrdinovi neustále píska v ušiach, snaží sa to prekryť hudbou.

Dedečkove skutočné stavby sme ešte nevideli. SNG by mohla byť prvou

Veľká monografia otvára dielo architekta, ktorého sme nedokázali doceniť.

Vladimír Dedeček: Slovenská národná galéria v Bratislave.

Netflix má film o anorexii. Psychológovia pred ním varujú

Režisérka sa vo filme To the Bone vyrovnáva s vlastnými skúsenosťami.

Psychológa hlavnej hrdinky si vo filme zahral Keanu Reeves.

Štefan Nosáľ: Ako sa kedysi tancovalo? Otec to vystihol najlepšie - vyskakovau, kerý ako vedeu

Profesor vychoval okolo seba ľudí, ktorí vedia ako ďalej, aj keď tu už on sám nebude.

Zomrel Štefan Nosáľ, zakladateľ a dlhoročný vedúci Lúčnice

Štefan Nosáľ ostane navždy s nami, odkazujú členovia Lúčnice.

Štefan Nosáľ bol dušou Lúčnice.
Domov NajnovšieNajčítanejšieDesktop