Einstein, jeho žena, deti a čas

Divadlo Astorka Korzo 90 pokračuje v odkrývaní súkromných životov historických osobností. Po Tolstom a Stalinovej dcére prišiel rad na Alberta Einsteina.

Teória učí, že divadlá môžu ťahať výrazní režiséri, špecifická dramaturgia alebo herecké hviezdy. Astorka Korzo 90 je občas aj tým posledne menovaným typom.

Zita Furková sa k svojmu vplyvu na repertoár divadla aj verejne hlási. Treba oceniť, že si pre „svoje“ produkcie ani nevyberá priemerných autorov, ani banálne témy. V prípade ostatnej premiéry v Astorke je prínosom už samo pripomenutie, že aj ľudia ako Albert Einstein majú osobný život plný paradoxov.

Ani o žene, ani o genialite

Titul novej hry Petra Pavlaca mohol navodiť až feministické očakávania. V skutočnosti sa však mala volať skôr Einsteinovi synovia. V centre pozornosti totiž nie je ani tak Einsteinova prvá žena Mileva Marič ako komplikované vzťahy dospelých synov k svojmu svetoznámemu otcovi, ktorý ich pred rokmi opustil. „Nič nie je pre mladého muža horšie než stretnutie s niekým, popri kom je celá jeho existencia a všetko jeho snaženie bezcenné,“ opísal svoje komplexy syn Eduard trpiaci schizofréniou.

Ak by sme sa chceli dozvedieť viac o výnimočnej žene Mileve Maričovej, asi by bolo lepšie zachytiť ju počas rokov, v ktorých žila s Einsteinom vrátane „annus mirabilis“ 1905, v ktorom napísal tri svoje najdôležitejšie vedecké diela. Zo starnúceho portrétu sklesnej matky si len ťažko domýšľame mladú vedkyňu, ktorá podľa všetkého pomáhala Einsteinovi otvárať brány nekonečna.

Pre zmierenie rozvedeného páru bolo posledné stretnutie z roku 1933, ktoré si Pavlac vybral za základ svojej hry, určite dôležité. V tom čase sa už do popredia dostávajú dedičské spory, freudovské vzťahy so synmi či ohrozenie rozvíjajúcim sa fašizmom, nie načúvanie „hlasov anjelov“. Hra o najlepšom mozgu minulého storočia sa preto paradoxne drží až priveľmi pri zemi. Zita Furková, ale ani Peter Šimun v úlohe Einsteina nedostali až také herecky zaujímavé party, ako by sa dalo od tejto témy očakávať.

S vtipným odstupom

Pavlac je skúsený dramatik, neurobil teda žiadne životopisné pásmo, s formou svojej hry invenčne experimentoval, pridával scudzovacie pasáže, humorom nadľahčoval plazivý pátos, komentoval správanie postáv, ba i spochybňoval žáner životopisných hier ako takých.

Nevyhol sa však ani niektorým neprirodzeným dialógom, v ktorých si manželia navzájom vysvetľujú vek svojich detí a vymenúvajú fakty, ktoré treba divákovi nejako sprostredkovať, ale v tejto forme sa nedajú dôveryhodne zahrať. Veľa pracoval s listami, čo dodávalo hre autenticitu, ale aj pomalosť.

Pavlac sa snažil dívať na osobnosť Einsteina nezaujato, možno až príliš bez postoja. Neobchádza ani jeho patriarchálne úlety, s ktorými si od svojej odcudzenej manželky nárokoval pravidelné jedlo, poriadok, ale predovšetkým pokoj. Smrť ich prvorodenej dcéry, ktorá sa narodila ešte mimo manželstva, sa v hre okomentuje s istou mierou alibizmu: „Čo aj raz niekto povie, že som ju odvrhol, pretože bola chorá, mentálne zaostalá alebo preto, lebo bola žena?“ zbavuje sa Pavlacov Einstein zodpovednosti.

Hre ešte viac chýba vyváženie temnejších stránok génia jeho výnimočnosťou, prehnaná parochňa Petra Šimuna zostala pomaly jediným symptómom jeho génia.

Nie gýč, skôr póza

Réžia Patrika Lančariča ladí s textom v dobrom aj v zlom. Je inteligentná, negýčová, zaujímavým spôsobom domyslela alteregá niektorých postáv, nevyhla sa však niektorých pózam či divadelnej nude. Z niektorých pasáží sa stala priam hudobná báseň vďaka vkladu Vladislava Šarišského a jeho hudobných kolegov.

Róbert Jakab podal v postave syna Hansa sústredený výkon. Nedávny absolvent VŠMU Matúš Kvietik sa prezentoval veľmi nádejne ako citlivý Eduard.

Einsteinova žena ponúka vo výsledku viac intelektuálny ako emočný zážitok.